Hokejová odysea: Príchod (1. časť)

Sedel som v prvej triede a čítal som si voľajaký zahraničný magazín. V tom lietadle nebolo nič pre hokejistu. Zo športu tam bol jeden časopis o futbale, ale nebol veľmi zaujímavý. Keďže som nevedel dobre reč, tak to bolo pre mňa samozrejme ťažké. Angličtinu som vedel len trochu a iné jazyky mi nešli. Vlastne, ešte viem aj po rusky, ale žiadny ruský časopis tam nebol. Čítal, vlastne pozeral som si, francúzsky magazín o móde a podobných veciach pre ženy. Keď som si ho prezrel prvýkrát, tak som sa často vracal na stranu sedem. Bola na nej celkom pekná kočka.

Vždy, keď som ho odložil, tak vždy som myslel na rodinu a priateľov, ktorých som nechal na Slovensku. Začalo sa mi cnieť za domovom. Nebol som preč ani deň a už to na mňa takto pôsobilo. V tom som okamžite siahol po tom časopise a opäť nalistoval stranu sedem. Let mi pripadal nenormálne dlhý, ale napokon som ho prečkal. Kapitán oznámil, že sa chystáme pristávať. Pripútal som sa a čakal, kedy ten veľký kovový vták dosadne na pevnú zem. Bol som zapásaný a rozmýšľal som, čo vlastne budem robiť, keď vystúpim z lietadla. Sám som nikdy predtým necestoval. Vykukol som z okienka a uvidel letiskovú budovu. Nedala sa porovnávať s tou našou v Bratislave, ale nebola ani taká veľká ako vo Frankfurte.

„Vitajte v Detroite, miestny čas je...,“ zaznelo od kapitána. Odopol som si pás a zobral vak. Letušky nás usmerňovali. Postupne som prechádza uličkou prvej triedy a myslel na to, aké to tu bude. Hrať hokej v zámorí bol vždy mojim snom a teraz je to realitou. Už sa neviem dočkať. Určite to bude dosť ťažké.

Vystúpil som z lietadla a nasledoval som ľudí predo mnou. Dostal som sa do budovy letiska a po druhýkrát v živote som videl ten chaos a húfu ľudí. Kričalo sa, plakalo, smialo... Zrazu počujem niečo ako moje meno. Občasné výkriky, ale nesedelo s mojím. Pomyslel som si, že Američania môžu mať s vyslovovaním môjho mena problémy a zameral som sa teda na tie výkriky. V tom som uvidel neuveriteľne tučného pána v šuštiakovej bunde so znakom môjho budúceho tímu. V rukách držal tabuľu, na ktorej bolo napísane „Jozef Kolárek“.

Išiel som k nemu. Povedal som mu, že som to ja, na koho čaká. Ani neviem, čo mi hovoril. Stále som sa držal jeho. Niečo sa ma spýtal. Nerozumel som mu presne, ale urobil som sa, že rozumiem. Pýtal sa tuším, že či je všetko v poriadku. Tak som mu odpovedal, že áno.

Pred letiskom na mňa čakalo auto. Bol to pekný sedan. Čierny, vyleštený tak, že som skoro oslepol. Prezrel som si letiskovú budovu a uvedomil som si, že je pomerne malá. Predtým som si to asi zmýlil s hangármi. Ale to je v podstate jedno. Nasadol som do auta a mierili sme na štadión. Rozprávali sme sa iba o ceste, o klube napadlo ani slovo. V strede cesty ma napadlo, že nemám batožinu. V tom mi došlo, že sa ma ten pán pýtal, či mám všetko. Tak som mu povedal, išlo to zo mňa ako z chlpatej deky, že som si na letisku zabudol tašky. On povedal, že to zariadi. Vybral mobilný telefón a s niekým sa dohadoval.

Prišli sme pri zimný štadión. Vystúpil som z auta a s úžasom som sa pozeral na ten veľký zimák. Vlastne, je to multifunkčná aréna, uvedomil som si. Krásne dielo. Vôbec som nevnímal okolie, ale iba tú halu. V tom prišla nejaká dodávka. Z nej chlapík vybral nejaké tašky. Boli to moje tašky. Bol som prekvapený, ako to mohli zvládnuť tak rýchlo. Vôbec som tomu nevedel pochopiť. Možno, že som sa tak dlho zadíval na tu halu. Nech to bolo akokoľvek, som tu, v mojom novom domove. V meste, kde má čakajú skvelé hokejové chvíle. Aspoň dúfam...

Ďalšia časť (Prvý tréning I.) vyjde o týždeň v nedeľu.

Zdieľať na FB | Nahlásiť chybu Pridať komentár