Hokejová odysea: Prvý tréning II. (3. časť)

Detroit, Detroit... Nie je to len o srande. V okamihu, keď som sedel v aute vedľa mladého černocha, ktorý na mňa vytiahol zbraň, som si uvedomil, že som v americkom veľkomeste.

Bál som sa o život a nevedel som, čo mám robiť. V tom sa vo mne prebudil spiaci hrdina. „Kamarát, polož tu zbraň. nemám žiadne prachy. Som nová hokejová posila tvojho obľúbeného tímu a idem na tréning,“ vyšlo zo mňa pomaly. Dúfal som, že naozaj ide o jeho obľúbený tím, keď mal na hlave tu čiapku. Veril som, že tu čiapku niekomu neukradol. Stále na mňa mieril. Už som vedel, že je zle, že ho to vôbec nezaujíma. V tom položil zbraň, začal sa smiať. Tak tomu sa hovorí kanadský žartík. Došlo mi to tak neskoro. Vzadu mal tašku nášho klubu a na sebe aj bundu. Smial sa a ja som to začal chápať, určite je to hokejista.

V tom ma však zaskočil. Zrazu chytil zbraň a opäť na mňa namieril. Povedal: „Čo si myslíš, kto si?“ Ostal som zmeravený. To nie je pravda. Jeho smiech utíchol a ja som sa opäť lúčil so životom. Stlačil kohútik, zomrel som. Zomrel som? Nie. Dostal som šok a potom som ho začal z ničoho nič biť. Z tej pištole vybehla vlajočka s nápisom „boom, boom“.

Strašne sa smial a potom som sa na tom začal baviť aj ja. Naštartoval auto, vycúval a pokračovali sme v ceste k hale. Prezradil mi, že v tíme pracuje ako kondičný tréner. Blázon. Chlapík, ktorý ma mal vyzdvihnúť sa dostal do problémov a tak okolo hotela išiel on a zastavil sa pre mňa. Bol to neuveriteľný zážitok. Každopádne som bol rád, že budem mať v tíme aj takéhoto človeka. Okamžite sme sa spriatelili. Ben vyzerá naozaj zábavne, Zaparkovali sme a išli do haly.

Tam boli sústredení iba dvaja hráči. Jeden bol čerstvo povolaný z farmy a druhý vraj prišiel z Európy. Bol to nejaký Rus a po rusky viem, takže mi to iba vyhovovalo. Zoznámili sme sa a Ben nás zaviedol do šatne. Ten jeden hokejista sa od nás odpojil a ja spolu so Sergejom som zostal s Benov v šatni. Tu nám pekne predstavil a ukázal nám naše miesta.

Vždy som mal doma šťastie byť pri brankároch a to sa mi podarilo aj tu. Brankári sú väčšinou najpohodovejší ľudia v tíme. Tešil som sa, že si konečne zakorčuľujem. Ben nás však zaviedol do posilňovne, kde už pilne cvičil spomínaný hráč. Bol veľmi zvláštny, ani sme sa nepredstavili. So Sergejom som po rusky prehodil pár slov a tešil som sa z toho, že má izbu vedľa mňa.

Ben odišiel a tak som sa ujal iniciatívy a išiel som pri neznámeho hráča. „Ahoj, ja som Jozef Kolárek. Vyzerá to tak, že spolu budeme hrať,“ povedal som mu. On odpovedal: „Ja som John. Odpal, hrať spolu dlho nebudeme.“ John bol pravdepodobne povolaný z farmy iba na málo stretnutí a tak som jeho počínanie aj chápal. Potom prišiel Ben a mohli sme začať. Povedal nám, že si nás najskôr otestuje.

Ďalšia časť (Testy) vyjde o týždeň v nedeľu.

Zdieľať na FB | Nahlásiť chybu Pridať komentár