Dynastie NHL II. – Detroit Red Wings v úvode päťdesiatych rokov

Detroit prišiel pred niekoľkými rokmi o úctyhodnú sériu 25 účasti v play-off. Počas nej zažil vydarené obdobie najmä v rokoch 1997 až 2008, počas ktorých získal štyri Stanleyho poháre. Rovnaký počet ich však získal aj počas svojej šesťročnej dynastie v 50. rokoch minulého storočia.

Red Wings svoju dynastiu odštartovali ziskom Stanleyho pohára v sezóne 1949/50 a trvala až do titulu v roku 1955. Počas šiestich sezón ovládol tím základnú časť šesťkrát, play-off štyrikrát a jeho hráči vyhrali kanadské bodovanie päťkrát. Trinásť z nich sa neskôr dostalo do Siene slávy a vo všetkých štyroch tituloch mali prsty piati – Red Kelly, Ten Lindsay, Marcel Pronovost, John Wilson a Gordie Howe.

Okrem piatich Trofejí Arta Rossa (viď. tabuľku nižšie) získali počas tohto obdobia hráči Detroitu významné trofeje ešte desaťkrát – Howe dvakrát Hartovu trofej, Terry Sawchuk trikrát Vezinovu a raz Calderovu, Kelly trikrát Lady Byngovej a raz Norrisovu.

To, že Detroitu rastie mimoriadny tím, predznamenali už dve sezóny pred štartom dynastie. V rokoch 1948 a 1949 sa dostal až do finále, pričom v druhom prípade ako najlepší tím základnej časti. V oboch prípadoch však svoju púť nedotiahol do zdarného konca. Motiváciou do sezóny 1949/50 boli dve hladké finálové porážky od Toronta po sebe.

Hneď v úvode nového ročníka ukázali Red Wings svoje ambície víťazstvom 6:1 v otváracom zápase proti Rangers. Tím sa tešil z vydareného vstupu do sezóny a nakoniec ju ukončil s 88 bodmi a 11-bodovým náskokom pred druhým Montrealom. V semifinále play-off sa vytrápil s Torontom, aby nakoniec vo finále narazil na newyorský tím. Zdolal ho v siedmich zápasoch aj bez zraneného Howea, pričom po prvýkrát v histórii rozhodlo o zisku Stanleyho pohára predĺženie. V druhej nadstavenej tretine skóroval Pete Babando.

Babando sa v novej sezóne stal súčasťou dovtedy najväčšej výmeny, ktorú Detroit urobil so Chicagom a zahŕňala deväť hráčov. Tímu sa nedarilo v prvej polovici sezóny ideálne, ale v druhej bol suverénny, predbehol Toronto a ako prvý tím v histórii dosiahol stobodovú hranicu. Ani výkony Howea, Lindsaya či Sawchuka však klub nedoviedli k úspešnej obhajobe titulu. V semifinále totiž „červené krídla“ nestačili v šiestich dueloch na Montreal.

Detroit následne v druhej sezóne po sebe dokázal dosiahnuť stobodovú hranicu a bol ešte dominantnejší ako rok predtým. V play-off si to odskákal obhajca titulu z Toronta a vo finále Montreal. Oba tímy nedokázali Red Wings ani raz poraziť. Canadiens vo finále našli recept na Sawchuka len dvakrát. Detroit sa stal prvým tímom histórie, ktorý vyhral pohár bez prehry v play-off.

O rok neskôr to bola pre Detroit okrúhla 20. sezóna v lige a chcel ju zakončiť úspešne. Napriek ďalšej jasnej ceste za postom top tímu základnej časti tentokrát v play-off úspech neprišiel. V prvom kole si tím prekvapivo vylámal zuby na Bostone (2:4). Výbornú formu mal Gordie Howe, ktorý stanovil rekord ligy s 95 bodmi a len gól mu chýbal k 50-gólovej hranici.

Red Wings si neúspech vynahradili o rok neskôr, hoci v základnej časti už takí dominantní neboli. Pred druhým Montrealom mali len sedembodový náskok, keď získali 88 bodov. Pred play-off sa pritom trápili. Nakoniec v ňom vyradili Toronto po piatich zápasoch a vo finále porazili Canadiens v napínavej sedemzápasovej sérii. Rozhodnutie v predĺžení priniesol Tony Leswick a šťastný odraz puku.

V sezóne 1954/55 sa Detroitu konečne podarilo titul obhájiť. Opäť vyhral základnú časť, ale iba o dva body pred Montrealom, s ktorým v ročníku dominovali. Ten preskočili v tabuľke vďaka výhram v dvoch vzájomných dueloch z konca ročníka. V play-off nebolo Toronto pre Red Wings konkurenciou a vo finále to bol ďalší boj medzi nimi a „Habs“. Detroit prišiel o vedenie 2:0 i 3:2, ale nakoniec vyhral siedmy zápas 3:1 a tešil sa zo štvrtého Stanleyho pohára za ostatných šesť rokov. Prvýkrát sa stalo, že vo finálovej sérii vyhrávali len domáce tímy.

V ďalšej sezóne prišli „červené krídla“ o sériu šiestich prvenstiev v dlhodobej časti ročníka a vo finále podľahli Montrealu 1:4. O rok neskôr síce opäť ovládli základnú časť, ale v play-off pohoreli. Na ďalší Stanleyho pohár čakali až do roku 1997, keď sa začalo ďalšie úspešné obdobie klubu z „Hokejového mesta“.

Do Siene slávy sa dostali: Sid Abel, Jack Adams, Keith Allen, Alex Delvecchio, Glenn Hall, Gordie Howe, Tommy Ivan, Red Kelly, Ted Lindsay, Harry Lumley, Marcel Pronovost, Terry Sawchuk, Jack Stewart.

Zdieľať na FB | Nahlásiť chybu Komentáre (1)