Legendy NHL: Howie Morenz, prvá hokejová superhviezda

Najskôr sa postavil do brány, ale jeho rýchlosť ho predurčovala k tomu, aby sa stal útočníkom. A to veľmi výnimočným útočníkom. Reč je o Howardovi „Howiem“ Morenzovi, ktorého hokejový príbeh sa skončil predčasne následkom nepekného zranenia.

Z brankára obranca, z brankára hviezdny útočník

Morenz sa narodil 21. septembra 1902 v maličkom mestečku Mitchell z kanadskej provincie Ontário ako jedno zo šiestich detí Fredericka Morenza a Rose Pauliovej. Hokej sa učil hrať v mladom veku na zamrznutej rieke.

Prvýkrát sa k organizovanému hokeju pripojil ako osemročný. Postavil sa do brány, ale v prvom zápase inkasoval 21 gólov, a tak ho tréner presunul do obrany. Sezónu 1916/17 začal opäť v bráne, ale trénerovi sa páčila jeho rýchlosť, a tak to s ním skúsil v útoku. Miestnemu tímu pomohol ako útočník získať v Západnom Ontáriu juniorský titul.

Po sezóne sa jeho rodina presťahovala do neďalekého Stratfordu. Ako pätnásťročný sa pokúsil pridať ku kanadskej armáde, ale pre jeho mladý vek bol odmietnutý. Ako osemnásťročný bol učňom v továrni patriacej Kanadskej národnej železnici.

V tom čase začal hrávať za juniorský tím Statfordu v OHA. Hneď v prvej sezóne ovládol bodovanie ligy a nazbieral aj najviac asistencií. V play-off viedol okrem týchto dvoch štatistík aj poradie strelcov. Jeho tím získal titul a zahral si o Memorial Cup proti tímu Winnipeg Falcons. Hoci v sérii žiaril, jeho tím neuspel.

Jeho výkony však nezostali nepovšimnuté a v ďalšej sezóne už hrával za juniorský i seniorský tím Statfordu. V play-off pritom viedol obe ligy s gólmi, asistenciami i bodmi. V ročníku 1922/23 už hrával výhradne medzi mužmi a v základnej časti bol najlepším nahrávačom ligy. V play-off nazbieral najviac gólov a bodov.

Počas hokejového turnaja v decembri 1922, ktorý sa konal v Montreale, strelil v jedinom zápase deväť gólov. Osobne to videl kamarát majiteľa Canadiens Lea Danduranda. Ten po referencii od svojho priateľa navštívil Statford, aby si Morenza pozrel naživo. Po zápase mal jasno v tom, že s ním chce podpísať zmluvu.

V apríli sa Dandurand stretol s Howieho otcom Williamom, ktorý si želal, aby sa jeho syn najskôr vyučil, čo by trvalo ďalšie dva roky. Majiteľ to rešpektoval.

V kontakte s Morenzovými však bol aj tím Toronto St. Patricks. Keď sa to dozvedel Dandurand, poslal do Statfordu Cecila Harta, aby podpísal zmluvu s Morenzom za každú cenu. V júli 1923 sa tak stal realitou trojročný kontrakt s platom 3500 dolárov ročne a podpisovým bonusom 1000 dolárov, čo v tej dobe boli na takého mladíka veľké peniaze.

Ani príchod do Montrealu neprebiehal hladko. Obyvatelia Statfordu a jeho spoluhráči na neho tlačili, aby tím neopúšťal. On podľahol tlaku a rozhodol sa napísať odmietavý list majiteľovi Canadiens, v ktorom priložil aj šek na 1000 dolárov. Dandurand následne trval na osobnom stretnutí, na ktorom mladíkovi pohrozil koncom profesionálnej kariéry a presvedčil ho, aby v decembri prišiel do tréningového kempu.

Prvá superhviezda NHL

V tréningovom kempe veľmi rýchlo zaujal svojimi zručnosťami trénerov i nových spoluhráčov. Debut zažil 26. decembra 1923 a na ľade Ottawy strelil gól. Nakoniec ich v sezóne 1923/24 strelil 13 a v 24 dueloch pridal aj tri asistencie. Canadiens sa dostali do play-off, kde s Ottawou bojovali o titul v NHL. Montreal sériu vyhral 5:2, pričom Morenz strelil dva góly.

Montreal následne hral o Stanleyho pohár s dvoma tímami z PCHA. Najskôr vyradil Vancouver Maroons a následne sa stretol s Calgary Tigers. V prvom zápase proti Calgary strelil Morenz hetrik, v druhom pridal ďalší gól a mohol sa tešiť aj z prestížnej trofeje. Už vtedy bolo každému zrejmé, že je tento drobný mladík výnimočný.

V nasledujúcej sezóne nazbieral 28 gólov a 11 asistencií, aby skončil ako štvrtý najproduktívnejší hráč NHL. Darilo sa mu aj v ďalších dvoch ročníkoch, ale sezóna 1927/28 bola jednou z jeho najvydarenejších v kariére. S 18 asistenciami vyrovnal vtedajší ligový rekord a stal sa prvým hráčom histórie, ktorý pokoril hranicu 50 bodov – nazbieral ich 51. Po sezóne získal Hartovu trofej.

Päťdesiatbodovú métu pokoril v drese „Habs“ aj v sezónach 1929/30 a 1930/31. V prvom z týchto dvoch ročníkov si vytvoril aj kariérne maximum so 40 gólmi, ktoré nastrieľal len v 44 dueloch. Získal svoju druhú Hartovu trofej a tešil sa i zo Stanleyho pohára. Ten získal aj o rok neskôr, už však naposledy.

Najužitočnejším hráčom súťaže sa stal aj v ročníku 1931/32, aby sa stal jej prvým trojnásobným držiteľom a doteraz jediným hráčom Canadiens, ktorý niečo také dokázal. 17. marca 1932 sa v zápase proti New York Americans stal historickým rekordérom NHL, keď s 334 bodmi prekonal zápis Cy Dennenyho.

V nasledujúcej sezóne zažil zostup produktivity, za čo mohli aj menšie zranenia. Po prvýkrát za sedem rokov neskončil ako najproduktívnejší hráč tímu. Zostup pokračoval aj v ročníku 1933/34, ale zažil významný moment, keď 23. decembra v zápase proti Red Wings prekonal aj Dennenyho gólový rekord s 249. presným zásahom kariéry. Nový rok však nezačal dobre a vážne si poranil členok. Po návrate zo zranenia už nedokázal nadviazať na svoje výkony a fanúšikovia na neho začali aj bučať.

V miestnych novinách sa začali objavovať špekulácie, že sa Canadiens snažia Morenza vymeniť. Dandurand potvrdil, že záujem má niekoľko tímov. Samotný hráč novinárom povedal, že buď bude hrať za Canadiens, alebo s hokejom skončí. Napokon bol 3. októbra 1934 vymenený do Chicaga a v kariére pokračoval.

V prvej sezóne za Black Hawks odohral Morenz všetkých 48 zápasov a zlepšil si aj svoje čísla, keď strelil osem gólov a nazbieral 34 bodov. Tímu pomohol aj do play-off, ale v ňom nebodoval. Ďalšia sezóna pre neho už nebola taká dobrá a často nehrával. V januári 1936 bol vymenený k newyorským Rangers.

Po sezóne, v ktorej nazbieral 21 bodov, sa vrátil do Montrealu. Stalo sa tak vďaka podmienke vracajúceho sa trénera Cecila Harta, ktorý chcel Morenza vo svojom mužstve. Canadiens tak jeho kontrakt od Rangers kúpili. Fanúšikovia boli nadšení, že opäť mohli sledovať jeho brilantné pohyby na ľade.

Tragédia po hokejovej kolízii

Sezóna 1936/37 sa pre Montreal vyvíjala mimoriadne dobre. Darilo sa aj Morenzovi, ktorý mal v strede januára na konte 4 góly a 20 bodov. Koncom mesiaca však pri jednom zo súbojov v zápase proti Chicagu stratil rovnováhu, spadol na ľad a narazil do mantinelu, do ktorého sa mu zachytila korčuľa. Obranca Black Hawks Earl Seibert, ktorý ho prenasledoval, nedokázal zabrzdiť a v plnej rýchlosti na neho dopadol.

Morenz sa ocitol v nemocnici, kde mu doktori diagnostikovali zlomeninu nohy na štyroch miestach. V nemocnici musel zostať, aby sa zo zranenia zotavil. Samota, nuda a dramatický pokles formy jeho tímu však u neho vytvárali predpoklady na zlú náladu. Keď sa k tomu pridali myšlienky, že by už nikdy nemusel hrať hokej, objavila sa depresia.

Koncom februára ho navštívil tímový doktor J.A. Hector Forgues, ktorý zhodnotil, že sa Morenz nervovo zrútil. Zakázal preto všetky návštevy s výnimkou rodiny a vedenia Canadiens. V ôsmy marcový deň sa začal Morenz sťažovať na bolesť na hrudníku a doktori usúdili, že ide o infarkt. Napokon mal cievnu embóliu, ktorú spôsobili krvné zrazeniny z jeho poškodenej nohy. Keď sa chcel ísť umyť, skolaboval a zomrel.

NHL navrhla, aby sa 9. marca na jeho počesť zrušil zápas medzi Canadiens a Maroons, no Morenzova manželka Mary chcela, aby sa duel odohral, pretože by to tak chcel jej manžel. Tímy si ho uctili dvoma minútami ticha a čiernymi páskami na rukách. Podobné gesto urobili aj v New Yorku na zápase medzi Rangers a Americans.

Pohreb hviezdy, ktorá sa dožila len 34 rokov, sa uskutočnil 11. marca v aréne Montreal Forum. Uctiť si ho prišlo asi 50 tisíc ľudí. Mesto sa s jeho smrťou vyrovnávalo ťažko niekoľko mesiacov.

V Montreale sa na neho spomína dodnes

Canadiens vyradili jeho sedmičku 2. novembra 1937. Stalo sa prvýkrát, čo si tím takto uctil svojho hráča. O päť dní neskôr sa uskutočnil zápas hviezd, na ktorom sa vyzbieralo 20 000 dolárov pre Morenzovu rodinu – manželku a tri deti.

V čase svojej smrti bol Morenz najproduktívnejším hráčom v histórii NHL, keď v 550 stretnutiach nazbieral 472 bodov za 271 gólov a 201 asistencií. V 39 dueloch play-off pridal 13 gólov a 9 asistencií. Jeho úspechy mu garantovali miesto v Sieni slávy, do ktorej sa dostal medzi prvými deviatimi legendami pri jej otvorení v roku 1945.

O päť rokov neskôr ho agentúra CP vyhlásila za najlepšieho hokejistu prvej polovice 20. storočia a v roku 1998 bol 15. najlepším hráčom všetkých čias v rebríčku magazínu The Hockey News. Nechýbal ani medzi stovkou najlepších hráčov, ktorú pri oslavách svojej storočnice vyhlásila samotná NHL.