Slováci v NHL
Je rád, že to NHL robí: Fehérváry bude myslieť aj na zosnulú mamu
Slovenský obranca Martin Fehérváry si určite spomenie na svoju zosnulú mamu počas sobotného zápasu Washingtonu proti Coloradu, ktorý príde vo večer nazvaný „Hokej bojuje proti rakovine“.
„Som skutočne rád, že to NHL robí. Tieto veci sú dobré, tá príležitosť niekomu pomôcť. Viem, aké ťažké je mať niekoho v rodine, kto má rakovinu a bojuje s ňou,“ povedal Fehérváry pre ligový web.
Jeho mama Gabika zomrela na rakovinu pľúc v roku 2009 a pre dvadsaťtriročného bratislavského rodáka zostáva aj naďalej zdrojom inšpirácie.
„Zomrela, keď som mal deväť rokov. Je to už nejaký čas, ale bola veľkou súčasťou môjho života a mali sme skutočne blízky vzťah, takže to bola ťažká strata. Raz za čas na ňu stále myslím,“ skonštatoval Fehérváry, ktorý má aj staršieho brata a mladšiu sestru.
„Ja som bol pravdepodobne mamičkin maznáčik. Moja sestra bola skutočne mladá a môj starší brat bol vždy skôr sám. Neprejavoval svoje emócie. Ja som bol vždy s mojou mamou, často som sa s ňou rozprával a robil s ňou doslova všetko.“
Fehérváry mal sedem rokov, keď jeho mame diagnostikovali rakovinu. Pamätá si tak na dva roky, počas ktorých bojovala o život. Podstupovala aj chemoterapiu, pre ktorú prišla o vlasy a zdravotne upadala.
„Neustále sa cítila zle. Bolo mi jej ľúto, ale stále som bol šťastný, keď prišla a vyzdvihla ma zo školy. Necítila sa dobre, takže som skutočne oceňoval tie momenty. Aj keď bola chorá, chodila niekedy sledovať moje zápasy. To sú pekné spomienky na momenty, keď sa ukázala na zápase,“ poznamenal Fehérváry.
Keď mal Fehérváry päť rokov, jeho rodičia a mala skupina iných rodičov nespokojných s výchovou mládeže v Slovane Bratislava založila vlastný hokejový program, ktorý odchoval napríklad aj Adama Ružičku z Calgary. Rodičia i hráči sa mu stali v ťažkých chvíľach podpornou skupinou.
„Počas víkendov, keď bolo mojej mame zle, boli spoluhráči, ktorí ma pozvali k ním domov. Chodil som a navštevoval mojich spoluhráčov, chodil som s nimi lyžovať a robil podobné veci. Snažili sa pomôcť,“ prezradil Fehérváry.
„Boli sme skutočne zomknutá skupina. Nebolo tam veľa ľudí a navzájom sme sa snažili si pomáhať. Nám pomohli veľmi, všetci tí rodičia aj spoluhráči. Bol to skutočne dobrý pocit, keď sa niekto o vás staral.“