Od vás: Má mladá generácia úctu k národnému dresu?

Aj vy máte možnosť zverejniť na SlovakNHL.sk svoje dielo. Tento článok napísal člen našej komunity, Canucks 666.

Všetci si dobre pamätáme ako sa v roku 2011 Pavol Demitra, po neúspešných domácich Majstrovstvách sveta, lúčil s divákmi v Bratislave. Zábery sa stali ešte emotívnejšími, keď o pár mesiacov neskôr tragicky zahynul v leteckom nešťastí. Mnohí z nás, ktorí trpia Mandelovým efektom, môžu mať pocit, že Paľo plakal preto, lebo ukončoval kariéru. Avšak letecké nešťastie sa predsa stalo pri havárii lietadla prevážajúceho celý vtedajší tím Lokomotivu Jarosľavl! Demitra neukončoval kariéru - ukončoval reprezentačnú kariéru.

A tu sa ponúka otázka… Prečo?

Prečo niektorí hokejisti ukončujú reprezentačnú kariéru dlho predtým, ako ukončia tú klubovú? Je to tým, že sa obávajú, že nebudú znova nominovaní a chcú si “rozlúčku” urobiť po svojom? Alebo starnú a Majstrovstvá sveta sú pre nich natoľko vyčerpávajúce, že sa ich už nechcú zúčastniť? Alebo to je nebodaj pošliapanie reprezentačného dresu? A je tento fenomén prítomný len na Slovensku, alebo sa deje aj v zahraničí?

Skôr než sa pokúsime odpovedať na tieto otázky, poďme si vymenovať niekoľko hráčov, ktorí takto reprezentačnú kariéru ukončil:

Žigmund Pálffy (ukončil na MS 2005, potom sa vrátil na olympiádu vo Vancouveri v 2010, ale v klubovom hokej pôsobil do roku 2013, v sezóne 2005/2006 ešte aj v NHL)

Ľubomír Višňovský (reprezentačnú kariéru ukončil po MS 2011, pretože už nemal motiváciu, klubovo pôsobi ďalej v NHL, a následne v KHL až do roku 2016)

Martin Štrbák (taktiež po MS 2011 ukončil kariéru, pôvodne koniec avizoval už po olympiáde 2010, v klubovom hokej pokračoval až do roku 2015)

Ján Lašák (Lašák sa netradične rozlúčil s reprezentáciou na Slovakia Cupe 2015, po tom čo nebol nominovaný na Majstrovstvá sveta, klubovú kariéru ukončil 2017)

Róbert Petrovický (reprezentačnú kariéru ukončil v roku 2008, klubovú 2016)

Július Hudáček (špeciálny prípad, kedy reprezentačnú kariéru ukončil po MS 2021, keď sa dostal do konfliktu s realizačným tímom kvôli nasadeniu Adama Húsku do štvrťfinálového zápasu)

Peter Budaj (je ďalší trochu zvláštny prípad, pretože síce repre kariéru neukončil, opakovane odmietal účasť na turnajoch kvôli tomu, že v minulosti nebola jeho nominácia preferovaná)

Teraz je dôležité vymedziť akí hráči sa do kritériá kvalifikovať nedajú.

Najskôr rozoznáme hráčov, ktorí si za svoj úplný koniec kariéry vybrali reprezentačný turnaj:

Miroslav Šatan (Šatan ukončil klubovú kariéru v tom istom roku ako tú reprezentačnú, jeho posledným hokejovým ťažením boli MS 2014)

Ladislav Nagy (rovnako ako Šatan aj Nagy ukončil kariéru ťažením na domácich MS 2019)

Potom sú tu hráči, ktorí sa nestihli rozlúčiť na reprezentačnom ľade, ale nikdy separátne reprezentačnú kariéru neukončovali:

Peter Bondra (Bondra síce poslednýkrát za reprezentáciu nastúpil na olympiáde v Turíne, ale kariéru ukončil už v roku 2007, žiadny oficiálny koniec reprezentácie neohlásil)

Marián Hossa (Hossa, hrajúci v Chicagu na vrchole svojich síl sa zúčastňoval reprezentačných zápasov málo, predčasné kariéru ukončujúce zdravotné problémy ho vyradili)

Marián Gáborík (rovnaký prípad ako Hossa, vyradilo ho zranenie a kariéru oficiálne ukončil až v roku 2021)

Rastislav Staňa (ďalší rovnaký prípad, zranenia mu ukončilo kariéru predčasne)

Strata motivácie, zranenia, či potreba uzavrieť životnú kapitolu - to všetko sú pre hráčov absolútne relevantné dôvody v zastavení reprezentačnej činnosti. A to bez ohľadu na to, či ich “reprezentácia potrebuje”. Každý hráč je slobodný a vyhodnocuje si svoju vôľu reprezentovať. Môžeme viesť etické debaty o tom, že má “splácať svojej krajine dlh” alebo “byť hrdý na svoju vlasť”, ale je každého legitímnym rozhodnutím sa hoc aj reprezentačnému hokeju úplne vyhnúť.

Paradoxne, takéto výčitky majú predstavitelia predošlej hokejovej generácie voči mladíkom, ktorí odopierajú účasť na Majstrovstvách sveta či olympijských kvalifikáciách. Hráči ako Erik Černák, Martin Feherváry, ale aj Juraj Slafkovský sú často kritizovaní za to že “nie sú dostatočne národne hrdí” alebo “nemajú vzťah k reprezentácii” kvôli tomu, že z rôznych, nielen zdravotných dôvodov, účasť na turnaji vynechajú. A to po roku 2019 prakticky už neexistuje fenomén “ukončenia reprezentačnej kariéry”.

V princípe hráči takmer vždy, ak nie sú vyslovene zranení, sa zúčastňovali aj zúčastňujú Olympijských turnajov a Svetových pohárov. To sa týka staršej tzv. “zlatej” generácie a aj tej súčasnej. To, kde sa “preukazuje oddanosť reprezentácii” sú teda turnaje Majstrovstiev Sveta a Olympijské kvalifkácie. Kvalifikácie sa nedajú zrovnávať medzigenerače, pretože v čase “zlatej generácie” sme mali zvyčajne účasť na olympiáde istú, alebo prebiehal iný formát turnaja. Zameriame sa teda čisto na Majstrovstvá sveta.

Napríklad Žigmund Pálffy, častý kritik mladej generácie, mohol Slovensko teoreticky reprezentovať až na osemnástich Majstrovstvách sveta - keď nerátame sezóny, v ktorých nehral kvôli zraneniu vôbec (2007, 2011).

Z tých ostatných musíme odrátať sezóny kedy hral v Play-Off NHL dlhšie ako len v 1. kole (keďže Majstrovstvá zvyčajne zaíčnajú až po 1. kole Play-Off) - čo je ale prípad len jedinej 2001/2002, a vtedy paradoxne na MS prišiel po vypadnutí v 2. kole s Los Angeles Kings

Taktiež musíme odrátať posledné dve sezóny jeho kariéry, kedy už nemal šancu byť nominovaný (2012, 2013), a sezóny, v ktorých bol zranený (1995, 2000, 2004, 2006). Roky 2008, 2009, 2010 vynechal už po ukončení reprezentačnej kariéry. Vynecháme aj jeho prvú seniorskú sezónu v roku 1993, keď ešte nebol nominovaný do výberu vtedajšieho Československa.

Celkovo sa tak z 12 možných turnajov zúčastnil piatich (1996, 1999, 2002, 2003, 2005).Reprezentačnú kariéru ukončil už v 33 rokoch, v čase kedy ešte nevedel, že mu zranenie predčasne ukončí NHL kariéru, v ktorej mal porkačovať v Pittsburghu Penguins.

Pre porovnanie - Šimon Nemec sa vo veku 22 rokov zúčastnil už štyroch turnajov MS, jednej Olympijskej kvalifikácie a dvoch Olympijských hier. Juraj Slafkovský sa zúčastnil troch turnajov Majstrovstiev sveta a dvoch Olympijských hier taktiež vo veku 22 rokov.

Výčitka by bola namieste azda k Erikovi Černákovi, ktorý sa od roku 2019 odkedy pôsobí v NHL zúčastnil iba jedných Majstrovstiev, a to tých domácich. Je nutné však povedať, že v každom z týchto rokov Tampa odohrala minimálne jednu sériu v Play-Off a Erik trpel aj početnými zraneniami.

Aj ďalší hráči “zlatej generácie” nechodili reprezentovať pravidelne a určite nie pri každej možnej príležitosti. Peter Bondra sa zúčastnil len dvoch Majstrovstiev (2002, 2003), na ktorých sa mu však zakaždým podarilo získať medailu. A to napriek tomu, že s Washingtonom hlbšie do Play-Off postúpil iba v roku 1998. Taktiež Róbert Švehla sa v Play-Off s Floridou dostal hlbšie iba raz, v roku 1996. Turnajov MS sveta sa zúčastnil napriek tomu troch (1995, 1998, 2003). Pre kontext, v NHL v rokoch 1995-2003 vynechal iba 6 zápasov.

A do tohto kontextu musíme zarátať vtedajší trend “ukončovania reprezentačných kariér”.

Dajme si to do porovnania s Petrom Šťastným, ktorý v roku 1995 odišiel počas sezóny zo St. Louis aby mohol reprezentovať Slovensko na Majstrovstvách Sveta vtedajšej B-kategórie!

Znova raz, zas a znova. Nič z vyššie uvedeného nie je kritika “zlatej generácie”, ani slepá obhajoba tej súčasnej. Hodnota reprezentačného dresu, zdá sa, je stále rovnaká. Hráči NHL, ak nie sú zranení alebo nehrajú Play-Off, zvyčajne prídu, niekedy - z rôznych dôvodov, účasť odmietnu a vynahradia ju iný rok. Sklamanie účasti na MS 2026 je obdobné slabej účasti na MS 2008, kde ako jediní zástupcovia NHL prišli Marcel Hossa, Andrej Sekera, Peter Budaj a Ľubomír Višňovský. To je samozrejme viac než zvyčajne, ale zastúpenie Slovákov v NHL bolo v tých časoch rádovo vyššie.

A čo ukončovanie reprezentačných kariér, ako legitímny spôsob ako hráčovi už nemožno vyčítať, že neprijal nomináciu na MS, v zahraničí?

V Česku ide o pomerne častý jav u tej istej generácie hokejistov. Jaromír Jágr ukončil reprezentačnú kariéru v roku 2015 - hrá tehcnicky dodnes - i keď počas jeho pôsobenia v Kladne by už nomináciu asi nedostal. Taktiež Tomáš Plekanec ukončil reprezentačnú kariéru v 2008, ale klubovo hral až do roku 2023. Dominik Hašek oficiálne ukončil reprezentačnú kariéru po Zimných olympijských hrách v roku 2002, krátko sa ešte vrátil na Olympiádu 2006, ale tam utrpel hneď v prvom zápase zranenie, ktoré mu ukončilo kariéru.

Mnohí hráči, na rozdiel od Haška, Višňovského či Pálffyho, napríklad Lotyši Lauris Dārziņš a Kaspars Daugaviņš končili reprezentačnú kariéru v momente keď vedeli, že ďalšia šanca ich nominácie je už z hľadiska veku otázna, ale mali ešte ambíciu pokračovať v klubovom hokeji. Predsalen ak hráč vie, že si už nezahrá v reprezentácii, prečo to neurobiť oficiálne a nerozlúčiť sa? Nemalo by to znamenať, že už nemôže položiť korčuľu na ľad, ak si jeho služby vypýta akýkoľvek klub.

V iných krajinách ako Švédsko, či Fínsko sa deje skôr sebareflexia starších hráčov - ale nijako oficiálne reprezentáciu nevylučujú. V Kanade a USA sa zas zdá, že reprezentačná kariéra nie je jedna súvislá rovina hráčovej kariéry, ale periodická možnosť, ktorá nikdy nezačína (iba na juniorskej úrovni) a uzatvára sa až po definitívnom ukončení kariéry (viď. účasť Milana Lucica,, či Justina Abdelkadera na nedávnych MS - alebo účasť Jamesa Reimera na minuloročnom Spengler Cupe).

“Ukončovanie reprezentačnej kariéry” je pomerne regionálny fenomén, ktorý sa objavuje aj v iných krajinách, ale zvyčajne nenesie takú pompéznosť ako na Slovensku. Slovensko je netypické tým, že hráči, ktorí vyčítajú mladšej generácii neochotu prísť na MS ukončili svoju reprezentačnú kariéru relatívne predčasne. A aj v čase svojej aktívnej činnosti v národnom tíme, neboli natoľko poctiví - ako to prezentujú.

Hodnotový rozdiel medzi staršou a mladšou generáciou nie je tak priepastný ako je často prezentované. Samozrejme, keď príde na reprezentačný hokej, mladšia generácia má o niečo menšiu rivalitu s Čechmi (ale stále existuje), žije v čase kedy kluby majú väčšiu kontrolu nad voľným časom a rozhodnutiami hráčov (Miikka Kiprusoff cez prestávky zápasov fajčil ešte pred 15 rokmi!) a najmä zažíva politicko-sociálnu situáciu rozpadu aspoň pocitu jednoty národa. Musí byť celkom určite ťažké, nosiť dres krajiny, ktorá na tých istých športovcov pľuje svoje toxické sliny.

Pálffy, Bondra, Šatan, Lašák chodili reprezentovať pravidelne v čase, kedy síce existovali novinárske hyenizmy, ale väčšina krajiny ich mala za nespochybniteľných hrdinov. V dnešnej dobe sociálnych sietí a filozofie “každý má názor, nikto nie pravdu” sú mladí hviezdni reprezentanti vystavovaní väčšiemu mediálnemu aj verejnému tlaku. Maxim Štrbák zažil nepekné urážky za chybu v štvrťfinále MS do 20 rokov, Slafkovský bol pravidelne fanúšikmi osočovaný ako “nafúkaný fagan”.

Pravdou je, že stav slovenského hokeja pred 20 rokmi bol na markantne lepšej úrovni než bol pred 10-timi, ale dnes sa znova dostáva do správneho kurzu. Napriek tomu by si mali starší páni, nesporné legendy tejto krajiny uvedomiť, že dvojkríž dnes našich reprezentantov páli a ťaží viac než zvykol ich. A aj napriek tomu si isto pamätáme ako boli kritizovaní Lukáčom, ktorý bol kritizovaný Golonkom…Možno je vládkyňou týchto kritík, len tá vždytrvajúca zmena, ktorá sa stará o to aby veci ostávali rovnaké - vždy novým spôsobom.

Zdieľať na FB  |  Nahlásiť chybu Začať diskusiu

Nečakané zdravé potraviny: Čo všetko z nezdravých jedál vám môže prospieť?

Vojenské tajomstvo sily a vytrvalosti: Tréningová metóda „Grease the Groove“