O tíme

Tím bol založený v roku 1972 v Atlante ako dôsledok konania NHL, ktorá umožnila vstúpiť do ligy tímu New York Islanders, aby tím obsadil novú halu Nassau Veterans Memorial Coliseum, aby v nej nenamohol svoje domáce zápasy hrávať tím z konkurenčnej WHA New York Raiders. NHL potrebovala vybalansovať rozpis a tak povolila atlantskej skupiny založiť svoj vlastný tím.

Atlanta Flames boli relatívne úspešní a do play-off postúpili v šiestich z ôsmich sezón, ktoré v NHL odohrali. Tímu sa nedarilo po finančnej stránke a nikdy sa im dokonca nepodarilo podpísať zmluvu s televíziou.

V roku 1980 musel tím vyhlásiť bankrot a klub sa tak dostal do rúk skupine podnikateľov z Calgary, ktorú viedol kanadský podnikateľ Nelson Skalbania. Ten 21. mája 1980 oznámil, že klub sa presťahuje do Calgary. Klubu ponechal názov, pretože ten zapasoval k mestu Calgary, ktoré je známe svojím olejárskym priemyslom.

Tri roky predtým v meste prišli o tím WHA Calgary Cowboys a keďže Kanaďania sú známi svojou vášňou k hokeju, Flames si okamžite našli množstvo fanúšikov. V prvej sezóne v Calgary sa tímu darilo a pred vypredaným hľadiskom v Stampade Corral sa dostal do play-off, v ktorom nestačil až na Minnesotu v treťom kole. Tento úspech nebol tak skoro zopakovaný.

Klub ako jeden z prvých dával dôveru väčšiemu množstvu hráčov z amerických univerzít a začal hľadať hráčov aj v Európe – medzi prvými získali Hakana Looba, či Sergeia Makarova(sovietski hráči do roku 1989 neboli do NHL uvoľňovaní).

V roku 1983 sa tím presťahoval do novej arény Olympic Saddledome, v ktorej hráva svoje zápasy i dnes. Teraz je však hala známa pod názvom Pengrowth Saddledome a pôvodne bola vybudovaná pre Zimné olympijské hry, ktoré v roku 1988 hostilo Calgary. V rovnakom roku tím odprezentoval svojho maskota Harveyho, ktorý sa stal prvým maskotom v NHL.

Od stredu osemdesiatych rokov patril tím medzi to najlepšie, čo NHL ponúkala. Od sezóny 1984/85 do sezóny 1990/91 tím v každej základnej časti, až na jednu, nazbieral minimálne 90 bodov. Napriek tomu nebol schopný dlhšieho pobytu vo vyraďovacích bojoch z časti aj preto, že vždy v prvom alebo druhom kole narazil na silný Edmonton.

V roku 1986 sa tím posilnil o útočníkov Douga Risebrougha, Lannyho McDonalda a Dana Quinna, obrancu Ala MacInnisa a brankára Mika Vernona.

V nasledujúcom play-off sa tímu darilo a dostal sa do svojho prvého finále Stanley Cupu, v ktorom podľahol Montrealu 1:4. Pamätný je však šiesty zápas finále konferencie, v ktorom 10 minút pred koncom zápase Flames prehrávali s Blues 2:5, aby nakoniec zvíťazili po predĺžení a vynútili si siedmy rozhodujúci zápas.

V ďalšej sezóne si tím vytvoril bodové maximum a o ďalší rok nazbierali po prvýkrát viac ako 100 bodov a získal Prezidentovu trofej určenú pre najlepší tím po základnej časti.

V sezóne 1988/89 sa tím ešte zlepšil a so 117 bodmi obhájil Prezidentovu trofej. Aj v play-off sa tímu darilo. Vyradil v ňom Vancouver, Los Angeles a Chicago, aby sa dostal do svojho druhého finále. V ňom opäť narazil na Montreal, no tentokrát si s ním poradil 4:2 a získal vytúžený Stanley Cup. Najužitočnejším hráčom play-off sa stal Al MacInnis a dlhoročný kapitán Lanny McDonald oznámil ukončenie kariéry.

V nasledujúcej sezóne sa do tímu dostal Sergei Makarov a i napriek tomu, že to bol tridsiatnik, sa stal víťazom Calder Trophy. Klub nazbieral 99 bodov a od tretieho zisku Prezidentovej trofeje ho delili iba dva body. V play-off podľahli Kings a od vtedy až do roku 2004 nevyhrali ani jednu sériu vo vyraďovacích bojoch.

V roku 1991 opustil tím Cliff Fletcher, ktorý bol dovtedy jediným generálnym manažérom tímu. Novým sa stal niekdajší hráč Flames Doug Risebrough. Ten sa najskôr prezentoval veľkou výmenou s Maple Leafs, v ktorej poslal Douga Gilmoura a štyroch ďalších hráčov do Toronta za 550-gólového Garyho Leemana a štyroch ďalších hráčov. Výmena zmenila obe mužstva. Kým Toronto sa zrazu stalo tímom bojujúcim o pohár, Calgary sa po prvýkrát od roku 1975 neprebojovalo do vyraďovacích bojov.

V ďalších štyroch sezónach sa tím do play-off prebojoval, ale ani raz neprešiel cez prvé kolo. V roku 1997 Calgary opäť chýbalo v play-off a o rok neskôr zažilo zlú sezónu, keď klub nazbieral len 64 bodov, čo bol druhý najhorší výsledok v histórii klubu.

Počas prvých 16 rokoch v NHL bolo ťažké zohnať lístok na zápas Calgary. Od roku 1999 sa však situácia zmenila a návštevnosť padla tak nízko, že vlastníci dali fanúšikom ultimátum: „kupujte viac permanentiek alebo sa tím pripojí k Winnipegu a Quebecu a presťahuje sa do Spojených štátov. “

Výzva pomohla a klub v meste zotrval aj napriek tomu, že od roku 2001 do roku 2003 stratil 14,5 milióna amerických dolárov.

Jedným z najsvetlejších okamihov vtedajších rokov bol zisk Rocket Richard Trophy a Art Ross Trophy pre najlepšieho strelca a najproduktívnejšieho hráča, ktorým sa v sezóne 2001/02 stal Jarome Iginla.

Po siedmich sezónach, v ktorých Flames nepostúpili do play-off, prišiel rok 2004 a nečakaný úspech vo vyraďovacích bojoch, v ktorých sa Calgary dostalo až do finále Stanley Cupu. Vo svojej ceste zdolali Flames troch víťazov divízii, čo sa predtým ešte nikomu v histórii nepodarilo. Vo finále narazili na Tampu Bay, s ktorou prehrali po siedmich zápasoch.

V sezóne 2005/06 oslavoval tím 25. výročie pôsobenia v Calgary. Zaznamenal v nej 103 bodov, čo bolo najviac od roku 1989, kedy sa tím stal víťazom Stanley Cupu. V ďalších rokoch tím v play-off nechýbal, ale výrazného úspechu sa nedočkal a vždy vypadol v prvom kole.