O tíme

Tím Carolina Hurricanes sídli v Raleigh a je členom Juhovýchodnej divízie. Klub vznikol už v roku 1971 v Bostone a volal sa New England Whalers. V roku 1979 sa klub presťahoval z WHA do NHL ako Hartford Whalers. Do Severnej Karolíny sa presťahoval v roku 1999, kedy došlo aj k premenovaniu na súčasný názov.

Whalers neboli v NHL nikdy tak úspešní ako vo WHA, ktorú opustili po jej zániku. NHL vtedy už mala jeden tím v New Englande – Boston Bruins, a tak sa klub premenoval na Hartford Whalers. Počas svojej histórie mali víťaznú bilanciu len trikrát.

Whalers v roku 1986 prvý aj posledný raz vyhrali play-off sériu, keď v prvom kole zdolali Quebec Nordiques. V nasledujúcej sezóne získali divízny titul. Rok 1992 bol posledným s účasťou Hartfordu vo vyraďovacích bojoch kanadsko-americkej NHL.

Hartford bol najmenším americkým trhom v lige a tím v deväťdesiatych rokoch bojoval s finančnými problémami. V marci 1997 sa vlastník Peter Karmanos rozhodol po sezóne 1996/97 klub presťahovať, pretože sa nedokázal dohodnúť na podmienkach výstavby novej haly v Hartforde.

Tím sa počas leta presťahoval do Severnej Karolíny. Klub zmenil okrem mena aj svoje klubové farby. Tými novými sa stali červena a čierna. Nové meno vymyslel sám Karmanos, pretože nebol čas na vyhlásenie ankety. Niektoré veci si však ponechal nezmenené – členov vedenia, trénersku zostavu, komentátorov či gólovú sirénu.

Nanešťastie klub nemohol hrať počas prvých dvoch sezón v plánovanej oblasti Triangle, pretože jedinou dostupnou halou bola 45-ročná Dorton Aréna s kapacitou 5100 miest. Prvé dva roky klub odohral v Greensboro, asi 90 minút od Raleigh. Tím mohol hrávať v najväčšej aréne v NHL, avšak zápasy neboli pre miestnych ľudí veľkým lákadlom a veľký záujem nemala ani televízia.

Greensboro bola veľká chyba, čo priznal aj majiteľ klubu. Po dvoch sezónach sa však klub usadil v Raleigh, kde sa presťahovali do novej arény.

Prvý veľký úspech klubu prišiel v roku 2002, kedy sa Hurricanes prebojovali až do finále Stanley Cupu. V �om podľahli celoročnému favoritovi z Detroitu. Red Wings sa s Carolinou nehrali a porazili ju v štyroch zápasoch. Klub však účasťou vo finále získal veľa nových fanúšikov a miestni ľudia pomaly objavovali pravidlá hokeja.

Klub po účasti vo finále v nasledujúcich sezónach veľa úspechov nezožal. Po lock-oute však patril k najväčším prekvapeniam sezóny 2005/06. Ročník ukončili Canes so 112 bodmi a bilanciou 52-22-8. Po prvýkrát klub nazbieral viac ako 100 bodov a vyhral viac ako 50 zápasov v jednej sezóne.

Návštevnosť rástla, ale stále dosahovala len niečo pod 15 600 divákov na zápas. Tím však bol po prvýkrát od presťahovania v pluse.

Úspech prišiel aj na poli športovom. Klub postúpil do play-off ako dvojka vo Východnej konferencii. Po prvých dvoch prehratých zápasoch stavil tréner Peter Laviolette na mladého brankára Cama Warda, ktorý pomohol klubu zvrátiť stav série proti Montrealu a nakoniec sa s tímom prebojoval až do finále Stanley Cupu.

Svoju druhú účasť premenili Canes na svoj prvý zisk Stanley Cupu. Vo finále porazili Edmonton 4:3 na zápasy. Siedmy zápas sledovalo v domácej aréne 18 978 divákov, čo predstavovalo druhú najvyššiu návštevnosť v klubovej histórii. Prvým klubovým držiteľom Conn Smythe Trophy sa stal brankár Cam Ward.

Po úspešnej sezóne nedokázali Hurricanes nadviazať na víťazstvá a sezónu ukončili na 11. mieste vo Východnej konferencii. Stali sa tak prvým šampiónom od roku 1939, ktorý v nasledujúcej sezóne nepostúpil do play-off. Predtým sa to „pošťastilo“ Chicagu.