Legendy NHL: Art Ross, manažérska i hráčska legenda

Art Ross bol hviezdnym obrancom, ktorý dlho stál na strane hráčov v bojoch o väčšie platy. Je ironické, že v súčasnosti je známy hlavne pre svoje pôsobenie v manažmente. Je aj jedným z ľudí, ktorí pomohli vybudovať organizáciu NHL v Bostone.

Arthur Howey Ross sa narodil v 13. januárový deň roku 1885 v kanadskom Naughtone z provincie Ontário. Bol druhým najmladším z desiatich detí a okrem angličtiny hovoril aj jazykom pôvodných Kanaďanov, Ojibwe.

Vo svojom rodisku s kamarátmi hrávali hokej, ale za možnosťou hrať ho organizovane musel ako sedemnásťročný odcestovať do Montrealu, kde sa na strednej škole stretol s Lesterom a Frankom Patrickovými, ktorí sa neskôr dostali tiež do Hokejovej siene slávy. S Lesterom dokonca podnikali a predávali vstupenky na zápasy v Montreal Aréne.

Toto trio tvorilo najlepších hráčov v ich stredoškolskom tíme a občasne si ich do svojich tímov zavolali aj tímy v montrealskej mestskej lige. Ross sa stal prvýkrát pevnou súčasťou ligového tímu v roku 1905, keď sa pripojil k tímu Montreal Westmount z CAHL, čo bola v tých časoch najlepšia amatérska liga v Kanade.

Hrával ako obranca, ale ako jeden z mála v tej dobe sa rád zapájal aj do útočenia alebo pomáhal získavať puky v útočnom pásme. Inak však na profesionálnu hokejovú kariéru príliš nemyslel a skôr sa zameriaval na kariéru v bankovníctve. Preto sa v rovnakom roku presťahoval do Manitoby, kde dostal šancu hrávať za Brandon v provinčnej lige MHL.

Rossovi sa darilo a v roku 1907 tím Kenora Thistles zhodou okolností hľadal posilu pre boje o Stanleyho pohár proti silnému tímu Montreal Wanderers. Ross prijal ponuku a za 1000 dolárov odohral oba zápasy, v ktorých si jeho tím vybojoval prestížnu trofej. Svojou hrou zaujal publikum v Montreale, do ktorého sa o rok neskôr vrátil, aby si obliekol práve dres Wanderers.

V roku 1908 pomohol tímu udržať si Stanleyho pohár proti vyzývateľom z Ottawy, Winnipegu a Toronta. Len ako druhý hráč v histórii vyhral Pohár s dvoma rôznymi tímami v dvoch rokoch po sebe a v roku 1908 si zahral v prvom zápase hviezd v športovej histórii. V ďalšej sezóne zarábal už 1200 dolárov, pričom priemerný plat hokejistu bol vtedy 600 dolárov. Ďalší Stanleyho pohár získal v roku 1908.

V roku 1909 vznikla v Kanade nová liga – CHA. Tím All-Montreal Hockey Club si vedel predstaviť Rossa vďaka hráčskym i obchodným predpokladom na dvoch pozíciách, a tak do tímu prišiel robiť hrajúceho manažéra. Liga však veľmi rýchlo skrachovala, a on následne prešiel do novovznikajúcej NHA, kde podpísal zmluvu s tímom Hayleybury Comets. Po roku sa vrátil k Wanderers, ktorí sa pripojili do súťaže.

V roku 1910 už zarábal 2700 dolárov. Pred ďalšou sezónou liga zaviedla platový strop 5000 dolárov, z čoho on ani ďalší hráči nemali radosť. Preto začali hľadať spôsoby, ako vytvoriť vlastnú súťaž. Ich plány stroskotali na nedostupnosti arén.

Vo februára 1911 si Ross upevnil reputáciu tvrdého hráča, keď knokautoval v bitke Eddieho Oatmana, čím vyprovokoval hromadnú šarvátku, ktorú musela ukončiť až polícia. Pred sezónou 1913/14 zase ukázal svoju tvrdosť v jednaniach o novej zmluve a ako jeden z najlepších hráčov Wanderers odmietol podpísať zmluvu, ak mu klub nezvýši plat. Napokon tím súhlasil a on zarábal 1500 dolárov.

V ďalšej sezóne sa opäť s hráčmi pokúsili vytvoriť novú ligu, v ktorej by sa platy neobmedzovali. Ligový prezident Emmett Quinn ich suspendoval. Ross na to reagoval tým, že sa vyhlásil za voľného hráča. Quinn ho potom suspendoval z celého organizovaného hokeja. Napokon sa opäť po neúspešných snahách vrátil do NHA, ale Wanderers ho už nechceli, a tak začal trénovať s Canadiens. Potom sa pripojil k tímu Ottawa Senators.

Na konci sezóny 1914/18 sa Senators a Wanderers stretli v dvojzápasovej sérii o to, kto bude zastupovať NHA v boji o Stanleyho pohár. Ross strelil jeden gól a jeho tím vyhral sériu pomerom 4:1. Vymyslel v nej pritom stratégiu, ako obmedziť ofenzívnu silu Montrealu – traja obrancovia sa postavili do jednej línie pred brankára, čo sa považuje za predchodcu tzv. pasce v strednom pásme.

Ross tím opustil v roku 1916 a vrátil sa do Montrealu, kde si chcel otvoriť obchod so športovými potrebami. Opäť sa pripojil k miestnym Wanderers. S nimi zažil aj svoj debut v novovzniknutej NHL. V tom čase už mužstvo viedol aj ako tréner. Požiar v januári 1918 zničil arénu jeho tímu, čo nakoniec viedlo k jeho zániku a Ross sa rozhodol s hráčskou kariérou skoncovať.

Pri hokeji zostal, ale spočiatku nie ako tréner, hoci si túto prácu obľúbil už ako 25-ročný na McGillovej univerzite. V Národnej hokejovej lige sa stal rozhodcom. K trénerstvu sa vrátil v roku 1922, v ktorom prijal ponuku tímu Hamilton Tigers. Svojim zverencom dával v tréningovom kempe zabrať, čo neznášali ľahko. A keďže sa mužstvu príliš nedarilo, v budúcej sezóne už na jeho lavičke nestál.

Keď sa v roku 1924 podarilo podnikateľovi Charlesovi Adamsovi vybaviť tím v Bostone, najal Rossa na pozície viceprezidenta, generálneho manažéra, trénera a skauta. Ross tím pomenoval „Boston Bruins“, čo sa mu aj hodilo k hnedej a zlatej, ktoré boli farbami Adamsovho obchodného reťazca a napokon aj tímu.

Ross využil svoje konexie, aby do mesta zlákal hráčov. Tým sa však spočiatku nedarilo a prvú sezónu skončil Boston s jednou z najhorších bilancií v histórii ligy. Jeho kamaráti, bratia Patrickoví, kontrolovali v tom čase profesionálnu kanadskú ligu WHL, ktorá sa na opačnej strane kontinentu trápila. Ross si uvedomil potenciál a v roku 1926 presvedčil Adamsa, aby mu dal viac peňazí na prilákanie hviezd zo západu. Do tímu tak prišli Eddie Shore, Cecil Thompson, Ralph Weiland. Z Ottawy zase získal Cy Dennenyho.

Títo hráči Bruins okamžite pomohli a v roku 1929, len rok po otvorení novej, veľkej arény Boston Garden, získali Stanleyho pohár. Ten mužstvo pod jeho vedením získalo ešte dvakrát (1939 a 1941), pričom celkovo malo najlepšiu bilanciu po základnej časti v celej súťaži desaťkrát.

Ross, ktorý sa s rodinou usadil pri Bostone, sa v roku 1938 stal americkým občanom. V roku 1947 venoval lige Trofej Arta Rossa, ktorá sa dodnes udeľuje najproduktívnejšiemu hráčovi sezóny. O dva roky neskôr bol uvedený do Hokejovej siene slávy.

Ross bol generálnym manažérom Bostonu až do októbra 1954, kedy sa rozhodol ukončiť kariéru. O desať rokov neskôr zomrel vo veku 79 rokov. Pre hokej priniesol aj nový tvar bránok, ktorý sa využíva prakticky dodnes. Tiež pomohol k prechodu k syntetickému puku, ktorý tiež vylepšil, keď zaoblil jeho hrany. Spolu s trénerom Rangers Frankom Boucherom pomohol vytvoriť červenú čiaru, ktorá bola na jeho návrh prerušovaná, aby sa dala lepšie rozlíšiť v čiernobielej televízii.

A hoci je dnes známy skôr ako manažér a tréner, ktorý doviedol Boston k Stanleyho pohárom, ako aj pre trofej nesúcu jeho meno, do Siene slávy bol uvedený pre svoje hráčske kvality, na ktoré sa niekedy pozabúda. Za svoje manažérske kvality dostal ocenenie až posmrtne – v roku 1984 mu bola venovaná Cena Lestera Patricka.


Autor: Jozef Struhár | Vydané: 22. 03. 2020 | Rubrika: Magazín