Pred 70 rokmi sa dialo nevídané. Tím NHL nastúpil vo väznici proti väzňom

Na začiatku februára 1954 mala NHL krátku, trojdňovú prestávku. Detroit Red Wings ju využili veľmi netradične: odcestovali na mrazivý sever Michiganu, do 582 kilometrov vzdialeného mestečka Marquette, aby v tamojšej obávanej štátnej väznici s najvyšším stupňom stráženia odohrali zápas pod šírym nebom proti trestancom. Tak bol napísaný jeden z najvzácnejších príbehov hokejovej histórie.

Ako Jack (ne)blafoval

Red Wings v tých dobách patrili medzi najlepšie kluby NHL. V rokoch 1950 a 1952 vyhrali Stanleyho pohár, mali výborné mužstvo, každú sezónu hrali o najvyššie priečky a päťkrát po sebe vyhrali základnú časť. Pred odletom do Marquette sa vynímali na prvom mieste súťaže. Boli populárni, regionálne obchodné spoločnosti ich zvali na promočné turné, aby spoločne propagovali hokej po celom Michigane.

Detroitský manažér Jack Adams a kapitán Ted Lindsay sa takto v lete 1953 dostali až do štátnej väznice Marquette Branch Prison. Prehliadli si väznicu, predstúpili aj pred väzňov, spropagovali hokej a značku piva, ktoré ich vtedy sponzorovalo. V tom období tam boli uväznení aj členovia obávaného gangu Purple Gang. Mafiáni, pašeráci a únoscovia, ktorí svojho času v Detroite spôsobili veľký rozmach kriminality. Dvaja z nich, Harry Keywell a Ray Bernstein, si v Marquette odpykávali doživotné tresty. V minulosti sa vtlačili medzi detroitskú smotánku, často chodievali na box, bejzbal i hokej. Boli fanúšikmi Red Wings a vzhľadom na svoje postavenie sa neraz stretli aj s manažérom Adamsom. Ten, samozrejme, dobre vedel, čo boli zač, preto od nich taktne uhýbal. Keď ale na svoje prekvapenie na nich narazil aj v marquettskej väznici, uhnúť už nemal kam.

Keywell a Bernstein Adamsa podpichovali, či by raz do väznice mohol priviesť celý tím Red Wings, aby si zahrali proti väzňom. Adams im odvetil, že by to nebol problém. Jeho slová započul Emery Jacques, riaditeľ a zároveň dozorca väznice, športový nadšenec, a okamžite zareagoval: „Dúfam, že neblafuješ, Jack. Kedykoľvek. Pripravíme sa.”

Adams tomuto sľubu nepripisoval veľkú dôležitosť. Vo väznici nebolo klzisko, nemala ani vlastné mužstvo, ani výstroj. Stanovil si navyše ďalšie podmienky: väznica by musela Red Wings zaplatiť let, hotel aj stravu, čo bolo nereálne. Vážil si, že väzni poznali jeho tím a fandili mu, ale myslel si, že Jacques sa mu nikdy neozve.

Jacques sa však Adamsovho sľubu naplno chytil a zakrátko zamestnal Leonarda „Oakieho” Brumma, bývalého úspešného michiganského hokejistu. Urobil z neho športového trénera. Jeho úlohou bolo na nádvorí väznice vybudovať klzisko s mantinelmi a spomedzi väzňov vybrať a pripraviť najlepších mužov, ktorí by nastúpili proti Red Wings.

Tí najhorší z najhorších

Riaditeľ Jacques veril, že organizovaná športová aktivita môže byť pre väzňov prospešná. Že vďaka športu môžu vypustiť paru a dostať zo seba frustráciu. Že sa s nimi potom bude lepšie pracovať. Trestanci v Marquette do tej doby hrávali bejzbal, softbal, hádzanú, robili box. Po Brummovom nástupe začali hrávať aj curling, minigolf, basketbal, americký futbal a ľadový hokej.

Brumm to nemal jednoduché. Klzisko budoval v jednom z rohov väzenského nádvoria, ale zo začiatku bol na to úplne sám, pretože dozorcovia sa obávali, že väzni môžu zneužiť materiál a používané nástroje k pokusu o útek. Navyše, mnohí väzni schovávali „podomácky” vyrobené zbrane. Keď sa hlásili, kto z nich bude robiť aký šport, niekoľkí sa medzi sebou nezhodli a jeden z nich bol dobodaný na smrť.

Väznica v Marquette patrila v tej dobe k najobávanejším v Spojených štátoch. Hovorilo sa jej „Alcatraz severu”. Bola otvorená na konci 19. storočia na Hornom polostrove štátu Michigan a určená iba mužom vo veku 28 a viac rokov. Väzni do nej chodievali za trest, keď viackrát hrubo porušili zákon. Mala krvavú históriu. Zažila viacero pokusov o útek, vraždu dozorcu i väzenského lekára. Len necelé štyri roky pred príchodom Red Wings tam bol napadnutý aj michiganský guvernér.

Trestanci v tejto väznici prežívali v náročných podmienkach. V zime teplota klesala hlboko pod bod mrazu, ale dozorcovia im nedovolili nosiť spodky, aby ich nepoužili k násiliu alebo pri pokuse o útek. Tiesnili sa v malých celách, mnohým chýbali toalety. Na vzduch mohli chodiť iba na jednu hodinu denne.

V 50. rokoch bolo väzenské osadenstvo v Marquette zložené z tých najhorších z najhorších väzňov. Okrem gangstrov z gangu Purple Gang si v nej odpykávali svoje (často doživotné) tresty aj lokálni mafiáni, vrahovia, sérioví zabijaci, obchodníci s ľuďmi či podpaľači.

Jacques, Brumm aj samotní väzni však mali veľkú motiváciu. Myšlienka vybudovať jediný organizovaný hokejový tím vo všetkých nápravnovýchovných ústavoch a väzniciach USA a postaviť ho proti profesionálom z NHL ich hnala vpred.

„Piráti” z Marquette

Väzenský tréner Brumm dobre vedel, že ani tí najlepší väzni z Marquette nebudú mať proti hráčom z NHL žiadnu šancu. Keď ich začal trénovať, v tíme mal iba jedného muža, ktorý kedysi pravidelne hrával ľadový hokej. Sprvoti ani netušil, ako sa volá, preto ho oslovoval jeho väzenským číslom 77119.

Ostatní väzni nemali s ľadovým hokejom veľké skúsenosti. Dozorcovia im najskôr zakázali používať hokejky, aby sa v ich rukách nemenili na zbrane. Väzni mohli spočiatku hrať, teda skôr napodobňovať hokej v zamrznutej časti nádvoria iba tak, že kopali do puku nohami. Hokejku a ľadovú plochu s mantinelmi začali hojne využívať len niekoľko mesiacov pred stretnutím s Red Wings.

Mužstvo, ktoré Brumm vytvoril, si dalo názov Marquette Prison Pirates. Tvorili ho väčšinou 30- až 40-roční muži. Niektorí ešte nevedeli dobre korčuľovať, sám Brumm im preto pomáhal na poste obrancu. Mnohí však nevládali a cez prestávky pravidelne fajčili. Jeden z gólmanov mal na bránke položený popolník a odmietal chytať, ak mu ho niekto vzal.

„Piráti” sa chystali na zápas s Red Wings celú zimu. Našli lokálne mužstvá, ktoré nabrali dosť odvahy a prichádzali do väznice, aby si s nimi zmerali sily. Darilo sa im prekvapivo dobre – do príchodu Red Wings odohrali šesť zápasov, štyrikrát vyhrali, raz remizovali a iba jedenkrát prehrali. Za celú zimu pritom na ľade nevyvolali žiadnu bitku. Hrávať mohli iba vtedy, ak sa dobre správali, inak dostali samotku. Vďaka tomu boli pokojní, nerobili problémy a nehrali surovo. Verili, že od sezóny 1954/55 sa dostanú do nižšej lokálnej súťaže a budú môcť hrať pravidelne. Samozrejme, iba na vlastnom ľade pod holým nebom.

Riaditeľ Jacques videl, ako jeho väzni napredujú, takže našiel sponzora na prenájom lietadla pre Red Wings. Dohodol sa s tamojším mužstvom Marquette Sentinels z organizovanej ligy. Sentinels mali uhradiť všetky výdavky a za odmenu mohli aj oni odohrať vlastnú exhibíciu proti detroitským hráčom vo svojej hale.

Pochlapil sa aj detroitský manažér Adams. Väznici poslal staršie hokejové výstroje zo svojho bývalého farmárskeho klubu v Omahe, na prednú stranu zelených dresov pre väzňov nechal vyšiť nápis Emery's Boys (Emeryho chlapci) a nakoniec potvrdil, že jeho Detroit Red Wings do väznice skutočne prídu.

Najtvrdšie publikum

Deň D nastal v utorok 2. februára 1954, presne pred 70 rokmi. Zhruba 40 minút po poludní sa otvorili veľké oceľové dvere a do marquettskej väznice začali postupne prichádzať hráči Red Wings. Prišli všetci, vrátane tých najväčších hviezd; nikto si to nechcel nechať ujsť. Jeden po druhom prichádzali Gordie Howe, Ted Lindsay, Alex Delvecchio, Terry Sawchuk, Red Kelly. Hokejové ikony a legendy, ktoré netreba bližšie predstavovať.

Red Wings sa prezliekli v provizórnej šatni – tesárskej dielni, kde väzni bežne pracovali a kde mali aj sprchu. V Marquette toho dňa panovala zima. Lefty Wilson a Carl Mattson, asistenti hlavného kouča Tommyho Ivana, preto zozbierali staršie ponožky a pre niektorých hráčov a trénerov z nich vyrobili čiapky.

Red Wings vstupovali na nádvorie väznice v tieni ozbrojených strážnych veží a hnedosivých, deväť metrov vysokých kamenných múrov, lemovaných zvitkami ostnatého drôtu. Povedľa mantinelov na nich čakalo 600 väzňov, mnohí z nich odsúdení na doživotie za zločiny, ktoré menili dejiny Ameriky. Žiadne iné mužstvo NHL nezažilo tvrdšie publikum.

Traduje sa, že manažér Adams mal spočiatku obavy, keď si uvedomil, na čo sa to vlastne dal. Obavy sa však začali vytrácať hneď po tom, ako Red Wings nakorčuľovali na ľadovú plochu, ktorú väzni deň predtým pod vedením väzenského kouča Brumma urputne vyleštili zubnými kefkami a veľký Gordie Howe o nej prehlásil, že to bol ten najlepší ľad, na akom kedy hral. Väzenský dvor sa otriasal v základoch, hokejistov vítal číry fanúšikovský rev.

Najväčšie ovácie si vyslúžil Ted Lindsay po tom, ako v mikrofóne zaznelo, že za posledných šesť sezón bol najvylučovanejším hráčom NHL. V lige sa mu hovorilo Terrible Ted (Strašný Ted) či Scarface (Zjazvená tvár). Väzni ho brali ako jedného zo svojich. Hrával za hranicou pravidiel, bol nesmierne tvrdý až zákerný, hovoril ich jazykom. Bol pre nich hrdinom.

O Howeovi, Lindsayovi a ostatných hokejistoch mnohí väzni dovtedy iba čítali v novinách a počúvali o nich v rozhlase. Teraz sa však dialo nemysliteľné: detroitskí lídri NHL stáli na ich nádvorí, pripravení predviesť svoje umenie.

18:0 po prvej tretine

Exhibícia začala o 13:30. Podmienky boli priam ikonické: šesť stupňov pod nulou, poletujúci sneh, bezvetrie. Pre mnohých hokejistov to bol malý návrat do detstva, kedy hrávali hokej len na zamrznutých rybníkoch a riekach vo svojich malých kanadských mestečkách.

Red Wings postavili na úvodné buly Dutcha Reibela, s Howeom a Lindsayom na krídlach. Nikoho nešetrili. Nechali svoje hviezdy, nech sa predvedú v plnej kráse.

„Piráti” sa za niekoľko prvých minút ani raz nedotkli puku. Red Wings si minútu prihrávali hore-dole a keď si zaumienili, že stačilo, tak vystrelili a skórovali. Predvádzali grandiózny hokej, aký na mrazivom Hornom polostrove Michiganu ešte nikto nikdy nevidel. Howe v jednom momente obkrúžil bránu trikrát, než sa rozhodol skórovať.

Detroit postavil do bránky Terryho Sawchuka. Nudil sa, spočiatku vysedával na hornej tyčke bránky a keď zbadal, že sa k nemu kotúľa puk, rezko zoskočil, vykorčuľoval za ním a sám ho vyviezol do stredu klziska. Keď Red Wings viedli 9:0 a on stále nemal žiadny zákrok, jeden z väzňov pobavil publikum, keď na neho zakričal: „No tak, Sawchuk! Ukáž už niečo!”

Neskôr, keď už Sawchuk nevedel, čo so sebou, vykorčuľoval za jedným väzňom a podrazil ho, aby sa mohol na chvíľu posadiť na trestnú lavicu a rozdávať tam autogramy. Red Wings hrali bez brankára, publikum začalo hučať, nech už marquettskí konečne vystrelia a skórujú. Nestalo sa.

Red Wings viedli v 10. minúte 10:0 a v 15. minúte 15:0. Pokojne mohli viesť aj 50:0. „Hrali sa s nami. Zo začiatku som sa puku dotkol iba vtedy, keď som ho vyťahoval z brány. Potom nás nechali vyviesť puk, bleskovo nám ho vzali, urobili tri rýchle prihrávky a dali gól,” zúfal hrajúci tréner Brumm.

Ďalšie pobavenie publika prišlo po tom, ako Lindsay v jednom momente prihral puk Edovi Rilleymu, najlepšiemu hráčovi trestancov, a povzbudzoval ho, aby s ním korčuľoval vpred. Ale Rilley mal toho akurát dosť, otočil sa, pozrel na Lindsayho a vykríkol: „Choď do hája, Ted! Ja nikam nejdem!”

Prvá tretina skončila výsledkom 18:0. Väzeň počítajúci skóre si zaumienil, že sa na to už vykašle a ďalšie góly počítať nebude. Zo zvyšku exhibície sa tak stal tréning.

Aby bol ďalší priebeh zaujímavejší, Red Wings vymenili niekoľko svojich hráčov za väzňov. „Pirátov” najskôr posilnili dvaja beci, brankár Sawchuk a center Delvecchio. Niekoľkí väzni zasa začali nastupovať v drese Red Wings. Jeden z väzňov sa postavil rovno do stredu útoku po bok Howea a Lindsayho. Howe si zahral aj v tíme väzňov s číslom 16.

Väzni boli v tretej tretine natoľko vyčerpaní, že ľad prenechali už len hráčom Red Wings. Tí im predviedli modelový exhibičný zápas plný ladného korčuľovania, krásnych prihrávok a presných striel.

Odmenou „medové vedro”

V exhibícii sa napokon neudialo nič zlé, z oboch strán to bol dobrosrdečný zápas. Športový duch sa neskôr preniesol aj do reportáží novinárov. V novinách po celom štáte Michigan aj inde sa písal výsledok 5:2 pre Red Wings. Inde, napríklad v autobiografii Reda Kellyho, sa uvádza výsledok 8:2. Red Wings ani samotní novinári nechceli trestancov zosmiešňovať, 18-gólová prvá tretina sa spočiatku nikde nespomínala. Predsa len, na výsledku nezáležalo.

Rešpekt medzi väzňami a hráčmi NHL bol preukázaný aj po skončení zápasu, kedy všetci spolu nakorčuľovali na ľadovú plochu, podali si ruky a urobili spoločnú fotografiu.

Väznica pripravila pre Red Wings víťaznú trofej zvanú Doniker Trophy. Bola to zlatožltá plechová odpadová nádoba s plechovým poklopom, v Marquette sa využívala v celách bez toaliet. Väzni jej hovorili „medové vedro”. Na nádobe boli vyryté mená všetkých hráčov a trénerov Red Wings s dátumom 2. februára 1954.Red Wings ju dodnes majú odloženú vo svojom archíve.

Odovzdania trofeje sa zhostil väzenský kouč Brumm. „Vyhrali Stanleyho pohár a mnoho ďalších trofejí,” začal svoj príhovor, „ale teraz Red Wings dostanú trofej, ktorú žiadny iný hokejový tím vyhrať nemôže.” Následne odovzdal trofej trénerovi Ivanovi a manažérovi Adamsovi, ktorý ju za burácania väzňov dvihol nad hlavu.

„Bol to skvelý deň,” povedal väzňom Adams. „Som hrdý na to, že tu na severe mám takýto dobrý farmársky tím. Problém je, že vy, chlapi, ste mi sťažili, aby som kohokoľvek z vás mohol povolať.”

Red Wings dostali od väznice aj ručne vyrábané peňaženky s ich menami a klubovým logom. Vyrobili ich samotní väzni v dielni, v ktorej sa Red Wings prezliekali a sprchovali. Tento dar im mal odovzdať jeden z väzňov menom Joe. Niekde sa vytratil, ale Brumm s vtipom dodal: „Joe tu práve teraz nie je, ale sakramentsky dobre viem, že nie je ďaleko.”

Hokejisti Red Wings po zápase absolvovali ešte spoločný obed s väzňami a zamestnancami väznice. „Pirátom” nechali mnohé časti svojho výstroja. Väznicu v Marquette opustili večer a o šiestej hodine chvíľu odpočívali v hoteli.

Neskôr večer čakal na Red Wings ešte jeden dohodnutý exhibičný zápas proti Marquette Sentinels. Hral sa v krytej hale pred vypredaným hľadiskom s 3000 divákmi, Red Wings vyhrali 16:6. Za Sentinels nastúpil aj väzenský tréner Brumm, čo rozhodilo detroitského obrancu Jima Haya. „Do pekla, ako si sa sem dostal?!” pýtal sa ho zdesene. Neuvedomil si, že Brumm vo väznici v Marquette iba pracoval.

Spomienky slávnych

Niektorí účastníci exhibície z 2. februára 1954 na ňu neraz spomínali aj po rokoch.

„Až keď najlepší hokejový tím na svete hrá proti tomu najhoršiemu, až vtedy si uvedomíte, akí dobrí títo Red Wings naozaj boli,” napísal v roku 2002 vo svojej knihe väzenský tréner Brumm. Kniha má názov We Only Played Home Games (Hrali sme iba domáce zápasy) a spolu s dobovými reportážami, ktoré od 2. do 5. februára 1954 zverejnili denníky Press and Sun-Bulletin, The Escabana Daily Press, The Marshfield News-Herald, Detroit Free Press a tlačová agentúra Associated Press, bola hlavným podkladom pre tvorbu tohto článku.

Gordie Howe po rokoch s úsmevom spomínal na vyhrotenú konverzáciu medzi brankárom a obrancom väzňov, keď brankár nezniesol smiech svojho spoluhráča po inkasovanom góle a zavrčal na neho: „Zabijem ťa, ty bastard!” Táto fráza, ako hovoril Howe, sa v tej dobe na klziskách NHL používala bežne, ale až v marquettskej väznici mohla mať skutočnú váhu.

Vtipnú príhodu si zachoval aj Marcel Pronovost: „Jeden z väzňov mi chcel dať dva doláre, ak dám bodyček bacharovi, ktorý s nimi hral tiež a často ho posielal na samotku.”

Marty Pavelich, ďalší účastník zápasu, mal v Marquette dokonca známeho: „Korčuľujem vpred a zrazu počujem, ako jeden z väzňov v hľadisku kričí moje meno. Pomyslel som si: 'Koho tu môžem poznať?' Ukázalo sa, že to bol môj bývalý poštár zo Sault Ste. Marie, kde som vyrastal. Asi sa dostal do problémov.”

„Bola to krásna skúsenosť pre nás všetkých a viem, že aj pre nich,” spomínal po rokoch Ted Lindsay, obľúbenec väzňov. „Dal som si pozor, aby som nikoho z tých chlapíkov nenahneval, ale musím povedať, že všetci sa správali ako džentlmeni.”

Vzácne miesto v histórii

„Piráti” z marquettskej väznice si vďaka zápasu s Red Wings vytvorili meno a pod vedením trénera Brumma začali v nasledujúcich sezónach hrávať v organizovanej lokálnej lige. Keď v roku 1957 Brumm pozíciu väzenského trénera zanechal a odišiel, detroitský manažér Adams väznici ďalej posielal staršie hokejové výstroje.

Red Wings opustili Marquette na druhý deň, v stredu 3. februára 1954. Pôvodne mali odletieť ráno, ale pre silný mráz im zamrzli motory lietadla a museli čakať do obeda. Manažér Adams mal obavy, že polovica tímu ochorie. Vracali sa do reality kolotoča NHL, nasledujúci deň ich čakal zápas proti Bostonu.

Desať týždňov po exhibícii v marquettskej väznici Red Wings zdolali Montreal v siedmom zápase finále play-off a tretíkrát za posledných päť rokov vyhrali Stanleyho pohár.

Môžete si byť istí, že nikto im vtedy nefandil hlasnejšie, než väzni v Marquette. Už len preto, že Detroit Red Wings vďaka nim dodnes zostávajú jediným hokejovým klubom, ktorý hral proti väzňom v štátnej väznici s maximálnym stupňom stráženia, a tiež prvým profiligovým klubom, ktorý odohral zápas pod šírym nebom.