Tím Chicago Blackhawks v piatok oznámil, že sa dohodol na dvojročnej zmluve s priemernou hodnotou 925 000 amerických dolárov s útočníkom Matějom Chalupom. Ročník začne platiť od sezóny 2020/21.

Dvadsaťjedenročný nedraftovaný Čech hral v tejto sezóne za Hradec Králové v najvyššej českej lige. V 50 zápasoch si pripísal 24 bodov za sedem gólov a 17 asistencií. Bola to jeho druhá sezóny s tímom. Predtým hrával za Plzeň, kde bol spoluhráčom útočníka Blackhawks Dominika Kubalíka.

Chalupa je celkovo štvrtým českým útočníkom, ktorý je pod zmluvou v Chicagu. Okrem neho a Kubalíka sú to aj David Kämpf a Michal Teplý, ktorému nováčikovská zmluva začne platiť od budúcej sezóny.

Chicago mohlo vypadnúť a začala plynúť tretia minúta druhého predĺženia. V tom sa pozabudnutý slovenský útočník Michal Handzuš dostal k puku a zoči-voči Jonathanovi Quickovi sa nemýlil. Presne pred šiestimi rokmi sa stal hrdinom Blackhawks.

Banskobystrický rodák sa v roku 2013 tešil so Chicagom zo Stanleyho pohára. Tím vedený Joelom Quennevilleom sa o rok neskôr pokúšal obhájiť titul ako prvý tím od roku 1998, keď to dokázal Detroit.

Po dvoch šesťzápasových sériách v prvých dvoch kolách sa Blackhawks vo finále Západnej konferencie stretli s Los Angeles. Vstup do série mali úspešný, ale potom prehrali tri zápasy po sebe a do United Center sa vrátili s nožom na krku.

Chicago v piatom zápase série viedli 2:0 aj 3:1, ale nakoniec muselo dobiehať jednogólovú stratu. Ben Smith vynútil predĺženie, ktorého jedna dvadsaťminútovka nerozhodla. V druhej sa nehralo dlho, kým prišiel Handzušov moment.

„Bol som v stredom pásme. Kane a Saad odviedli skvelú prácu. Mali tam veľa trpezlivosti. Saad si podžral puk, naviazal na seba dvoch hráčov a mne sa otvoril priestor,“ spomínal Handzuš. „Bol to skvelý zápas, veľa emócií. Fanúšikovia boli skvelí, hluční a my sme na ľade nechali všetko. Bolo to veľké víťazstvo.“



Tento moment bol pre Handzuš o to sladší, že pred stretnutím mnohí pochybovali o správnosti jeho zaradenia do základnej zostavy. V predošlom zápase ho dokonca Quenneville nechal v tretej tretine sedieť na lavičke. Nakoniec dostal šancu aj pre svoj prínos pre oslabenia.

„Je to rozumný hráč a oslabenia sú jeho silná stránka. Shaw toho odohral veľa, tak som ho tam poslal s nimi (s Kaneom a Saadom). V predĺžení toho veľa neodohral, ale aký skvelý koniec to bol. Mám z neho radosť,“ konštatoval Quenneville.

Rozhodujúci gól bol pre Handzuša len druhým gólom a tretím bodom v play-off. O rok skôr pritom nazbieral 11 bodov v 23 stretnutiach.

„Chcem pomôcť tímu tak veľmi, ako viem. Ako je vidno, veľa času trávim v oslabeniach. Ofenzívne som nehral veľmi dobre, takže som so svojou hrou veľmi spokojný nebol,“ poznamenal vtedy Handzuš.

Chicago následne uspelo aj v Los Angeles, a tak sa nakoniec musel hrať rozhodujúci siedmy zápas. V ňom uspeli Kings 5:4 po predĺžení a postúpili do finále, kde sa svojho prvého i posledného Stanleyho pohára dočkal Marián Gáborík.

Handzuš dal po vypadnutí NHL zbohom a nasledujúce tri sezóny začal v drese Banskej Bystrice. V najlepšej lige sveta odohral dokopy 1009 zápasov so ziskom 185 gólov a 483 bodov. V 116 dueloch play-off pridal 46 bodov (16+30). Zahral si aj za St. Louis, Phoenix, Philadelphiu, Los Angeles a San Jose.

Na klziskách NHL sa počas jej viac než storočnej histórie premávali už tisíce hokejistov. Ale len jeden dokázal dvíhať fanúšikov zo sedadiel už pri tom, ako prebral puk. Keď naberal rýchlosť, a rútil sa do útočného pásma, diváci zadržiavali dych, a súperovi brankári takisto. Jeho strela bola jedovatá, a stal sa prvým hráčom, ktorému sa podarilo nastrieľať v jednej sezóne viac než 50 gólov. Vďaka svojím blonďavým vlasom a brilantnému korčuľovaniu si vyslúžil prezývku „The Golden Jet“, čo v preklade znamená zlatý tryskáč. Dnes bude reč o Bobbym Hullovi.

Hull sa narodil 3. januára 1939 v súčasnosti už opustenom mestečku Point Anne v Ontáriu. Už od malička vedel, že chce byť profesionálnym hokejistom, a nesníval tak o ničom inom. Na Vianoce 1942 dostal od rodičov svoje prvé korčule. Vzhľadom k tomu, že blízky záliv bol zamrznutý, vyrazili tam spolu so staršími sestrami, aby sa naučil korčuľovať. Vraví sa, že na konci dňa už jeho sestry za Bobbym nestíhali.

Ako 14-ročný odišiel Bobby z domu, aby mohol hrať za juniorský „B“ tím v Belleville a následne odohrať juniorskú kariéru za tím St. Catharines Teepees v Ontario Hockey Association. Za podpis s týmto tímom, ktorý spadal pod organizáciu Chicago Blackhawks, dostal 100 dolárov s prísľubom, že pokiaľ sa dostane do NHL, dostane ďalších 1 000 dolárov. Počas svojej juniorskej kariéry zbieral predovšetkým trestné minúty, než kanadské body. Ani to však nebránilo tomu, aby v roku 1957 podpísal kontrakt so Chicagom ako len 18-ročný.

Prvého gólu sa dočkal v siedmom zápase a nebol to zrovna jeden z tých, ktorý by udivoval divákov. Počas toho, ako sa kĺzal po ľade smerom k bráne s pukom pod sebou, dostal sa až za bránkovú čiaru, a takýmto neštandardným spôsobom prekonal Harryho Lumleyho. Vo svojej prvej sezóne vstrelil 13 gólov počas 70 zápasov, a v hlasovaní o najlepšieho nováčika skončil druhý za Frankom Mahovlichom.

V treťom roku bol už najlepším strelcom a najproduktívnejším hráčom ligy (39+42), a vyhral svoju prvú Trofej Arta Rossa. Ten najväčší úspech však prišiel o rok neskôr v play-off 1961. Počas 12 zápasov pozbieral 14 kanadských bodov, a potom čo Chicago porazilo vo finále Detroit 4:2 na zápasy, sa Bobby Hull tešil zo svojho prvého a jediného Stanleyho pohára.

Súperových brankárov však trápil naďalej. V sezóne 1961/62 nastrieľal rovných 50 gólov, čím vyrovnal rekord Mauricea Richarda a Bernieho Geoffriona, a s ročnou pauzou získal opäť Trofej Arta Rossa.

Významný strelecký okamih prišiel v sezóne 1965/66. Ako prvý hráč v histórii NHL dokázal prekročiť 50-gólovú hranicu, a potom čo vstrelil svoj 51. gól sezóny proti New Yorku Rangers, vyslúžil si sedemminútové ovácie publika. Počet gólov sa nakoniec zastavil na čísle 54. Celkovo nazbieral 97 bodov a na svoje konto mu pribudla tretia Trofej Arta Rossa. Okrem toho bol vyhlásený v rokoch 1965 a 1966 za najužitočnejšieho hráča celej ligy, a bola mu udelená aj Hartova trofej.

Bodovo najúspešnejšiu sezónu zažil v rokoch 1968-69. Skóroval celkom až 58-krát, a prekročil aj magickú stovku kanadských bodov (107). Paradoxne to však bola prvá sezóna od jeho príchodu do Chicaga, v ktorej si nezahral v play-off. Celkovo bol najlepším strelcom ligy počas siedmich sezón, no vtedy sa cena pre najlepšieho strelca ešte neodovzdávala.

Hull nebol len čistokrvným strelcom, ale aj zarputilým bojovníkom. V play-off 1963 v zápase proti Detroitu skóroval trikrát so zraneným nosom, kvôli ktorému sa mu ťažko dýchalo. Na Vianoce 1968 si zlomil čeľusť, a musel vynechať jeden zápas. Do toho ďalšieho už ale nastúpil. Čeľusť mal pozašívanú, ústa nemohol ani len otvoriť, a stravoval sa cez slamku. V takomto stave odohral šesť týždňov, počas ktorých strácal na váhe, ale napriek tomu dokázal streliť 10 gólov. Potom čo mohol opäť jesť, vrhol sa na steaky, a počas ďalších 14 zápasov strelil 19 gólov.

Po sezóne 1971/72 prišla zmena. Bobby bol vskutku nespokojný so svojím platom, a tak neodolal ponuke tímu Winnipeg Jets z konkurenčnej WHA na milión dolárov za to, že opustí NHL. Po kvalitatívnej stránke bola táto liga slabšia než NHL, a tak Bobby prehlasoval, že chce ligu viac zviditeľniť, a priniesť zábavu aj tamojším fanúšikom.

To sa mu aj podarilo. Okrem toho pomohol preraziť v zámorí aj európskym hráčom. V útoku totiž hrával so Švédmi Andersom Hedbergom a Ulfom Nilssonom, ktorí postupne otvárali dvere do zámoria aj ostatným Európanom. S touto dvojicou si náramne rozumel a spolu vytvorili viacero rekordov. Počas sezóny 1974/75 vsietil Hull 77 gólov a pridal 65 asistencií, čo bol so 142 bodmi jeho najproduktívnejší ročník.

V roku 1979 sa Jets pripojili k NHL, a tak sa do nej ešte na pár zápasov vrátil aj Hull. Trápili ho však aj zranenia a v štyridsiatke už to nebolo ono. Winnipeg ho navyše vymenil do Hartfordu, kde si na chvíľu zahral s legendárnym Gordiem Howeom. Nakoniec odohral už len 27 zápasov, a kariéru ukončil.

Jeho celková bilancia v NHL činí 1 063 zápasov, 610 gólov a 1 170 bodov. Celková bilancia vo WHA 411 zápasov, 303 gólov a 638 bodov. Dohromady strelil počas profesionálnej kariéry 913 gólov a kto vie, aké číslo by to bolo, pokiaľ by celú svoju kariéru odohral v NHL. Okrem už spomínaných trofejí získal ešte Trofej Lady Byng pre najslušnejšieho hráča ligy v roku 1965, a Trofej Lestera Patricka za najväčší prínos rozvoja ľadového hokeja v roku 1969. Desaťkrát bol nominovaný do All-Star tímu na pozícii ľavého krídla.

Svoju slávu si užíval, fanúšikom sa ochotne podpisoval, pózoval s nimi, či podával si ruky. Nikdy sa zo zápasu neponáhľal a tímový autobus musel vždy čakať, až kým Bobby nepoteší aj posledného čakajúceho fanúšika. Vedel, že takéto obdobie života už nikdy nezažije. Hral hokej, ktorý miloval, v meste, kde sa cítil spokojný, a okolo seba mal spoluhráčov, s ktorými si užíval celú tú zábavu. Jeho dres s číslom 9 visí pod stropom arény v Chicagu aj v Arizone, kam sa tím Winnipeg Jets neskôr presťahoval. Do Hokejovej siene slávy bol uvedený v roku 1983.

Okrem všetkých tých gólov a dych-berúcich momentov, sa zapísal Bobby Hull aj do pravidiel NHL. Spolu so Stanom Mikitom boli v 60. rokoch takzvanými inovátormi hokejok. Ohýbali čepele hokejok, a skúšali, čo to s nimi spraví počas hrania. Trajektória puku bola po vystrelení z takejto hokejky nepredvídateľná, čo ohrozovalo zdravie brankárov, ktorí väčšinou hrávali ešte bez masky. NHL teda zaviedla „pravidlo Bobbyho Hulla“, podľa ktorého mohlo byť zahnutie hokejky medzi pol palcom až tri štvrtinou palca. Toto pravidlo platí v NHL dodnes - hokejky môžu byť zahnuté maximálne o tri štvrtiny palca.

Bobby Hull sa do dejín NHL zapísal predovšetkým ako skvelý korčuliar a výnimočný strelec, ale aj ako jeden z najlepších hráčov celej histórie. Brankár Glen Hall, ktorý bol vymenený z Detroitu do Chicaga v roku 1957, vravel, že najlepšie na tejto výmene bolo to, že sa ocitol v jednom tíme spolu s Bobbym Hullom. Jeho strelám však aj tak musel čeliť na tréningu. Tvrdil, že jeho myšlienky neboli o tom, ako zastaviť letiaci kus čiernej gumy z jeho hokejky, ale ako sa nenechať zabiť.

Meno Hull neskôr preslávil aj jeho syn Brett, ale o tom niekedy nabudúce...

Marián Hossa sa stal jediným hráčom v histórii NHL, ktorý sa dostal do finále Stanleyho pohára trikrát po sebe s troma odlišnými tímami. Kanadská televízia Sportsnet si pripomenula najpamätnejšie chvíle tohto nepravdepodobného počinu.

Pre Hossu všetko začalo v sezóne 2007/08, v ktorej bol vymenený zo slabučkej Atlanty do ambiciózneho Pittsburghu. S ním to dotiahol až do finále, v ktorom však Penguins nestačili v šiestich zápasoch na Red Wings.

Trenčiansky odchovanec sa po sezóne stal voľným hráčom a na jeden rok zamieril do majstrovského Detroitu, v ktorom veril, že bude mať najlepšiu šancu na triumf. Finále z roku 2008 sa opakovalo, ale na smolu Hossu, tentoraz boli v siedmich zápasoch úspešnejší Penguins.

V ďalšom lete už Hossa riešil svoju dlhodobú istotu, ale zároveň chcel ísť do tímu so šancami bojovať o titul – podpísal 12-ročnú zmluvu s Blackhawks. Hneď v prvej sezóne sa dokázal so Chicagom opäť dostať do finále a na tretí pokus už bol úspešný, keď jeho tím zdolal Philadelphiu v šiestich zápasoch a „Hossova kliatba“ putovala do zabudnutia.

Hossa napokon k titulu z roku 2010 pridal aj ďalšie dva v rokoch 2013 a 2015.

Odborníci z oficiálnej ligovej stránky sa rozhodli hlasovať o najlepších hráčoch podľa jednotlivých čísiel. O 99-ke sa hlasovať ani nemuselo, no ostatné voľby boli zaujímavejšie. Odhaliť sa pritom stihli čísla od 99 do 61, z ktorých niektoré v NHL nosili aj skvelí slovenskí útočníci.

A práve jeden z nich, Marián Hossa, bol vybraný za hráča, ktorý toto číslo reprezentoval najlepšie. Napriek tomu, že v prvých desiatich sezónach v NHL nosil číslo 18, získal v hlasovaní viac bodov (51) ako Phil Kessel (42) či krajan Miroslav Šatan (19). Po bode získali aj Jonathan Marchessault a Lars Eller.

Hossa sa práve s číslom 81 dočkal svojho prvého Stanleyho pohára v roku 2010, ku ktorému pridal ešte dva v rokoch 2013 a 2015. Práve toto číslo nosil v Chicagu, kde dlhé roky patril k oporám. Najproduktívnejší ročník s týmto číslom však zažil ešte v Detroite, keď si v 74 dueloch pripísal 71 bodov (40+31).

Detroit bol miestom, kde si aj vymenil číslo. Osemnástku nosil v Ottawe, v Atlante aj v Pittsburghu, no u Red Wings bola obsadené Kirkom Maltbym. V Chicagu zase číslo 18 vyradili v roku 1998 na počesť Denisa Savarda.

„Toto je chlapík, ktorý je skutočne elegantným hráčom, a páči sa mi na ňom, ako sa hnal (za Stanleyho pohárom). Snažil sa vyhrávať. Išiel do tímov, v ktorých si myslel, že bude mať šancu na víťazstvo a hral v troch finále po sebe, aby sa v roku 2010, na tretí pokus, dočkal so Chicagom zisku Pohára,“ poznamenal Brian Burke, niekdajší manažér NHL a súčasný analytik Sportsnet.

Pri hlasovaní dostali hlasy aj ďalší Slováci. Tomáš Kopecký skončil druhý pri čísle 82, v ktorom nám hlasujúci pripomenuli aj Mariána Gáboríka, ktorý toto číslo krátkodobo nosil – v prípravných zápasoch pred prvou sezónou. V hlasovaní skončil piaty.

Na tretích priečkach skončili Žigmund Pálffy pri čísle 68, Pavol Demitra pri čísle 78 a spomínaný Šatan. Na štvrtom mieste hlasovania skončil pri čísle 85 Martin Marinčin.

A ktorí hráči reprezentovali konkrétne čísla zo všetkých najlepšie?

61 – Rick Nash
62 – Carl Hagelin
63 – Brad Marchand
64 – Mikael Granlund
65 – Erik Karlsson
66 – Mario Lemieux
67 – Max Pacioretty
68 – Jaromír Jágr [Žigmund Pálffy (3. v hlasovaní) získal 13 bodov]
69 – Andrew Desjardins
70 – Braden Holtby
71 – Jevgenij Malkin
72 – Sergej Bobrovskij
73 – Michael Ryder
74 – John Carlson
75 – Hal Gill
76 – P.K. Subban
77 – Ray Bourque
78 – Pierre-Edouard Bellemare [Pavol Demitra (3.) získal 29 bodov]
79 – Andrej Markov
80 – Nik Antropov
81 – Marián Hossa [Miroslav Šatan (3.) získal 19 bodov]
82 – Martin Straka [Tomáš Kopecký (2.) získal 22 bodov, Marián Gáborík (5.) 3]
83 – Aleš Hemský
84 – Michail Grabovskij
85 – Petr Klíma [Martin Marinčin (4.) získal 1 bod]
86 – Nikita Kučerov
87 – Sidney Crosby
88 – Patrick Kane
89 – Alexander Mogilnyj
90 – Ryan O’Reilly
91 – Sergej Fiodorov
92 – Gabriel Landeskog
93 – Doug Gilmour
94 – Ryan Smyth
95 – Matt Duchene
96 – Tomas Holmstrom
97 – Connor McDavid
98 – Michail Sergačov
99 – Wayne Gretzky