Legendy NHL: Doug Harvey

Vraciame sa k predstavovaniu legiend NHL. Dnešná časť nás zavedie k už nežijúcemu obrancovi, ktorého miesto v hierarchii najväčších osobností hokeja mnohí podceňujú. Reč bude o Dougovi Harveym, ktorého možno radiť medzi také osobnosti ako Wayne Gretzky, Bobby Orr či Gordie Howe.

Harvey sa narodil 19. decembra 1924 v Montreale a práve tam začal svoju amatérsku i profesionálnu kariéru. Jeho prvé kroky medzi profesionálmi boli v QSHL, kde od roku 1945 do roku 1947 pôsobil v tíme Montreal Royals, ktorému v rozlúčkovom ročníku pomohol k zisku Allan Cupu.

Predtým ako zažil svoj debut v Národnej hokejovej lige, absolvoval ešte krátke pôsobenie v nižšej AHL, kde si obliekol dres Buffala Bisons. V sezóne 1947/48 si po prvýkrát obliekol dres Montrealu Canadiens, v ktorom hrával až do roku 1961.

Okamžite pútal pozornosť svojou rýchlosťou, talentom a prihrávkami, vďaka ktorým postupne spravil z Canadiens vysoko produktívny tím. Jeho vplyv na mužstvo i hokej ako taký bol nezanedbateľný, veď dovtedy obrancovia slúžili len na jedno – bránenie súperov, nie zbieranie bodov.

Harvey však vedel brániť aj tvoriť, vďaka čomu sa stal bezkonkurenčne najlepším obrancom svojej éry. Montrealu pomohol k šiestim Stanley Cupom a darilo sa mu zbierať aj individuálne trofeje. V roku 1955 získal svoju prvú Norris Trophy a v ďalších rokoch pridal ešte šesť cien pre najlepšieho obrancu.

Ako superhviezda vtedajšej NHL bol Harvey ako človek tvrdohlavý, nekompromisný a dokonca sa postavil proti majiteľom, vďaka čomu bol aj v neskorších obdobiach zavrhovaný. Vadilo mu, že bohatí majitelia vlastnia hráčov do konca života a pritom im dávajú malé platy aj napriek vypredaným hľadiskám.

Harvey na vrchole svojej kariéry hrával za menej ako 30 000 amerických dolárov ročne, pritom bol obrovskou hviezdou. Aj preto sa rozhodol sformovať prvú hráčsku asociáciu, za čo si vyslúžil tŕpky koniec u Canadiens. Majitelia ho v roku 1961, už ako kapitána „Habs“, vymenili do New Yorku Rangers a zanevreli na neho na dlhé roky.

V New Yorku pôsobil do roku 1963 a potom hral za niekoľko tímov predtým, ako v roku 1969 ukončil svoju aktívnu kariéru. Obliekol si postupne dresy Quebecu Aces, Baltimoru Clippers a Pittsburghu Hornets z AHL a nakoniec aj Detroitu Red Wings a St. Louis Blues z NHL.

Kariéru ukončil ako desaťnásobný člen prvého all-star tímu a so ziskom 540 bodov, čo bolo u obrancu v tej dobe nevídané. V 1113 zápasoch strelil 88 gólov a pridal 452 asistencií. Na sklonku kariéry si ešte zahral v zápase Montreal Jr. Canadiens proti Sovietskemu zväzu. Odohral v ňom takmer 50 minút.

Trvali štyri roky, kým bol za svoje úspechy uvedený do Siene slávy. Napriek tomu ho však liga a hlavne Canadiens neoceňovali a s pamiatkou na formovanie odborov ho ignorovali (bol na čiernej listine). Vyradenia svojho dresu sa dočkal až v roku 1985.

Kariéru ukončoval ako štyridsiatnik a s obmedzeným vzdelaním mal len malé možnosti iného profesionálneho vyžitia. Preto sa snažil zostať pri hokeji v nižších súťažiach a bol aj asistentom trénera vo WHA. Nakoniec však skončil neblaho. Býval v karavane svojich známych a jeho problémy s alkoholom sa zhoršovali. Nakoniec piť prestať, no o tri roky neskôr, v roku 1989, zomrel chudobný na cirhózu pečene.

Po smrti sa dočkal niekoľkých významných ocenení. Magazín The Hockey News ho označil za šiesteho najlepšieho hráča histórie a kanadská vláda v roku 2000 vydala poštovú známku s jeho podobizňou. Je po ňom pomenovaná aj aréna v Montreale.

Pri zhrnutí jeho života treba zdôrazniť, že bol najlepším obrancom Canadiens všetkých čias a zmenil spôsob, akým sa ľudia pozerali na obrancov. Práve on začal revolúciu a zrodenie typu tzv. ofenzívneho beka. Často pritom nemyslel len na seba a i v skvelej streleckej pozícii nahral radšej útočníkovi, ktorého bonusy boli viazané na počet strelených gólov.

„Podľa môjho názoru, je to zďaleka najlepší obranca, ktorý kedy hral,“ povedal o ňom legendárny tréner Toe Blake, ktorý bol svedkom hrania aj moderných obrancov akými boli Bobby Orr či Paul Coffey. Ani napriek tomu si média či fanúšikovia na takého velikána často nespomínajú.