V roku 1998 vydal prestížny hokejový magazín The Hockey News rebríček 100 najlepších hokejistov všetkých čias. Na siedmej pozícii skončil Jean Béliveau, držiteľ najvyššieho kanadského ocenenia Order of Canada.
Béliveau získal ako prvý hokejista Conn Smythe Trophy.
Béliveau sa stal hviezdou Quebeckej amatérskej ligy a bol dvakrát povolaný do tímu Canadiens na krátke obdobia počas sezón 1950/51 a 1952/53. Hokejovo sa mu veľmi darilo, no nejavil záujem stať sa profesionálom.
Selke dostal nápad, ako ho prinútiť, aby sa stal trvalým členom Canadiens. V zmluve, ktorú podpísal ako pätnásťročný sa totiž písalo, že ak bude hrať na profesionálnej úrovni, musí to byť v drese Canadiens.
Majitelia Montrealu súhlasili s návrhom generálneho manažéra a kúpili amatérsku ligu, z ktorej vytvorili nižšiu profesionálnu súťaž. Béliveau sa tak musel pripojiť v sezóne 1953/54 k „Habs“.
O tri roky neskôr získal Art Ross Trophy pre najproduktívnejšieho hráča ligy a Hart Memorial Trophy pre najužitočnejšieho hokejistu sezóny. V drese Canadiens odohral 18 plných sezón a tešil sa zo zisku desiatich Stanley Cupov. Bol prirodzeným lídrom na ľade i mimo neho a tak bol posledných desať rokov kariéry kapitánom tímu.
Po play-off v roku 1965 sa v NHL začala udeľovať cena pre najužitočnejšieho hráča vyraďovacej časti. Prvým víťazom sa nestal nikto iný ako Jean Béliveau, ktorý v spomínanom play-off strelil osem gólov a zaznamenal spolu 16 bodov.
Štrnásťkrát si zahral v zápase hviezd, šesťkrát sa dostal do prvého All-Star tímu, štyrikrát do druhého. Po sezóne 1970/71 ukončil aktívnu kariéru a hneď v roku 1971 vyradil Montreal z používania jeho číslo 4.
Kariéru ukončil ako najproduktívnejší hráč Canadiens v histórii. V 1125 zápasoch základnej časti strelil 507 gólov a zaznamenal spolu 1219 bodov. V 168 zápasoch v play-off pridal ďalších 176 bodov, čo bolo najviac v histórii.
V roku 1972 bol uvedený do Hokejovej siene slávy v Toronte. V súčasnosti je druhým najproduktívnejším hráčom v histórii Montrealu po Guyovi Lafleurovi a je spolu so Saku Koivom najdlhšie slúžiacim kapitánom Canadiens.
Po konci aktívnej hokejovej kariéry zostal verný organizácii a pôsobil v nej na riadiacej pozícii, vďaka čomu je jeho meno na Stanley Cupe vyryté 17-krát. Venoval sa aj charite a v roku 1971 založil Nadáciu Jeana Béliveaua.
Získal ešte veľa ocenení a v roku 1998 stál sa držiteľom Order of Canada, najvyššieho civilného ocenenia v Kanade. V roku 2001 bolo jeho meno pridané na Kanadský chodník slávy a v rovnakom roku vyšla aj známka s jeho portrétom. V roku 2008 bola po ňom pomenovaná železničná stanica a v roku 2009 získal ocenenie NHL za celoživotný prínos.